slideslideslideslide

Novinky

Učiteľ z Vranova: Konštruovali sme robotické ruky, ktoré by raz ľuďom mohli pomôcť

27.5.2018

Ján MotešickýVlani jeho Amavet klub uspel v medzinárodnej súťaži Beamline for schools a zaujal aj CERN, nedávno sa jeho študenti presadili na robotickej súťaži v USA. Pôsobí na Gymnáziu vo Vranove nad Topľou. Ján Motešický. 

Ako hodnotíte úspech gymnazistov z Vranova nad Topľou, ktorí skončili štvrtí na súťaži RoboRave v USA? Ako sa to vôbec podarilo?

Úspech mojich žiakov je výnimočný a je vyvrcholením nášho trojročného úsilia. Je o to výraznejší, že sme sa robotike začali venovať systematicky len pred tromi rokmi a to od nuly. Za tým bolo obrovské more času, štúdia, chuti pracovať. Samozrejme, nielen mojej, ale aj chlapcov a dievčat z nášho gymnázia. O našich kvalitách a správnej ceste ma presvedčilo, že sme sa celý čas pri skúške robotov na súťaži držali na druhom mieste. A to aj napriek tomu, že naše podmienky a podmienky iných veľkých krajín sú neporovnateľné. Až rozstrel a zmenené podmienky vo finále súťaže nám urobili škrt cez naše lepšie umiestnenie. Ale aj to je pre nás poučenie. Hlavne v tom, že Slováci dokážu aj z mála vyčarovať svojou prácou a umom veľa. A nie vždy vyhrávajú najlepší.

V čom bola súťaž náročná? Aké boli jej výzvy?

Najťažšia bola samotná príprava. Stavba a programovanie autonómneho robota. Náročné bolo, že súčiastky som platil z väčšej časti sám, a tak náš rozpočet bol veľmi limitovaný. Všetko sme robili na kolene. Aj preto sme si zvolil ako konštrukciu Lego súčiastky. Takt sme sa vyhli práci so železom a náradím. Nakoniec sa to ukázalo ako výhoda. Pri zmene sme vedeli robota rýchlo prestavať. V tom je veľký profík môj žiak Samo Titko, teraz už úspešný maturant nášho gymnázia.

Prečo ste si zvolili robota Boreasa na hasenie ohňa? 

Celosvetová súťaž RoboRAVE International 2018 má viacero kategórií. Jedna z nich je hasenie ohňa. Od začiatku stavby robotov sme sa snažili zameriavať na stavbu robotov pre zábavu a humanitné účely. Konštruovali sme robotické ruky, ktoré by raz ľuďom mohli pomôcť a iné zaujímavé veci. Každá robotická súťaž je o riešení nejakého problému.

Ako sa dá skonštruovať vlastný robot? Máte vlastné odporúčanie? 

V prvom rad je to chuť niečo nové sa dozvedieť, obetovať tomu čas. Veľa vecí pre začiatočníkov je na internete. A časom sa každý, kto vydrží, nakoniec odtrhne od návodov a začne konštruovať samostatne. Podobne ako chlapci, ktorí boli so mnou (Samo Titko, Oliver Kudzia a Marek Valčo). Ale aj ďalší naši gymnazisti.

Rozpávali ste sa s vašimi študentmi aj o etických aspektoch pokračujúcej robotizácie? Aké sú podľa vás jej najväčšie úskalia?

Robotika, tak ako každý iný odbor, má svoje dve stránky. Vždy ide o to, kto a prečo ju robí a načo ju chce použiť. Ak pomôžem ľuďom bez niektorej končatiny vrátiť sa do života, ak pomocou robotov budeme objavovať vesmír okolo nás a podobne, tak to bude výborné.

Ako si vytvárate dobrý vzťah so svojimi študentmi? Dá sa v nich podnietiť záujem o techniku?

V prvom rade všetkých svojich študentov rešpektujem. Je jedno, či sa venujú robotike, maľujú, robia aktívne šport a podobne. Každý z našich študentov na gymnáziu vyniká inak, a v inom oblasti. Svet musí byť nielen jednoduchší, ale aj krajší. To, že mi je blízka informatika a fyzika, tak sa okolo mňa viac zgrupujú deti, ktoré zaujímajú práve tieto disciplíny. Aj preto máme úspechy nielen z robotiky, ale aj z fyziky a iných prírodných vied.

Svet musí byť nielen jednoduchší, ale aj krajší.

Z fyziky spomeniem len náš minuloročný úspech v CERN-e, kde náš projekt vybrali medzi celosvetovo najlepšie projekty. Okrem toho máme s našimi žiakmi veľa iných, a menších úspechov. V septembri odchádza žiačka nášho gymnázia obhajovať naše farby a náš Amavet klub na celosvetovú súťaž do Írska, kde sa prebojovala cez dve slovenské kolá. No za najväčší úspech považujem, že mám okolo seba práve takýchto skvelých, s chuťou pracujúcich študentov. Aj vďaka nim dokážeme tvoriť úžasné veci aj bez finančných prostriedkov, ktoré školstvu veľmi chýbajú.

Spolupracujete aj s neziskovkou Eductech? 

Áno, spolupracujeme. Pôvodne som o nej nevedel, a až priatelia, ktorí pracujú vo vranovskej firme LPH, ma upozornili na túto možnosť. Som vďačný za podporu neziskovky Eductech. Našu cestu (dopravu a ubytovanie) vlastne finančne podporili len dobrí ľudia zo slovenských firiem a mesto Vranov. Za čo im naozaj patrí veľká vďaka. Bez nich by sme to nedokázali a nevedeli hrdo povedať, že ak deti z východu chcú, tak patria medzi svetovú špičku! Budem veľmi rád, ak sa nám podarí spolupracovať aj naďalej pri našich ďalších projektoch.

foto: archív J. Motešického