Tri dôvody, prečo sme závislí na smartfónoch
Spoločnosť Apple na jeseň 2017 oznámila spustenie svojho iPhone 8 a iPhone X, ktoré prichádzajú s elegantnými novými funkciami. Apple dúfa, že vytvorí novú komunitu okolo ajfónov. Pred ich uvedením do prevádzky vedúca maloobchodu v spoločnosti Apple, Angela Ahrendts uviedla, že ich obchody sa budú nazývať “Town Squares” (pozn. mestské námestia) a zdvojnásobia sa ako verejné priestory, doplnené o vonkajšie plazy, vnútorné fóra a zasadacie miestnosti.
Dlho očakávané spustenie produktu sledovali milióny ľudí prostredníctvom živého vysielania a na internetových fórach, blogoch a médiách. Aj ja som bol medzi nimi.
Takže: čo priťahuje ľudí k týmto telefónom? Iste, nie je to len priekopnícky dizajn alebo spojenie s komunitou. Ako cirkevný pracovník, psychoterapeut a vedec, ktorý skúma náš vzťah s ručne ovládanými zariadeniami, verím, že sa tu deje oveľa viac .
V skutočnosti by som argumentoval, ako to robím v mojej knihe “Rastieme nadol: Teológia a ľudská príroda vo virtuálnom veku”, telefóny pokrývajú naše základné túžby ako ľudia. Tu sú moje tri dôvody, prečo máme radi telefóny:
V článku nájdete:
1. Časť rozšíreného ja
Náš pocit seba je tvarovaný, keď sme ešte v lone. Rozvoj seba sa však urýchľuje po narodení. Novorodenec sa v prvom rade pripája k primárnej opatrovateľke, a neskôr k veciam – získava to, čo bolo nazývané “rozšírené ja”.
Popredný americký psychológ 20. storočia William James patril k prvým, ktorí argumentovali v prospech rozšíreného ja. V jeho “Psychologických princípoch” James definoval seba samého ako “súhrn toho, čo človek môže nazvať jeho, nielen jeho telo a jeho psychické sily, ale jeho oblečenie a jeho dom, jeho manželku a deti.” Toto rozšírené ja, ktoré by mohlo zahŕňať peniaze alebo iný cenený predmet, ako vysvetlil, by mohlo viesť k pocitu veľkej straty. V ranom detstve napríklad deti a batoľatá plačú, ak zrazu stratia svoj dudlík alebo obľúbenú plyšovú hračku, objekty, ktoré sa stanú súčasťou ich rozšíreného ja.
Telefóny hrajú podobnú úlohu. Nie je nezvyčajné, keď cítim náhly nával úzkosti, ak mi ide vypadnúť telefón alebo nie som schopný ho nájsť. Mnohí ľudia sa cítia rovnako. To sa odráža aj v tom, ako mnohí z nás kontrolujú naše zariadenia.
Psychológ Larry Rosen a jeho kolegovia z Kalifornskej štátnej univerzity zistili, že 51% jedincov narodených v 80. a 90. rokoch zaznamenalo mierne až vysoké úrovne úzkosti, keď sa nechali kontrolovať pomocou svojich prístrojov viac ako 15 minút. Zaujímavé je, že percento mierne klesne – na 42% – pre tých, ktorí sa narodili medzi rokmi 1965 a 1979.
Je to v prvom rade preto, lebo sa narodili v čase, keď sa rukou ovládané technológie ešte len pripravovali na svoj príchod. Pre túto skupinu sa telefóny stali súčasťou rozšíreného seba len ako neskoro dospievajúci, alebo ako mladí dospelí.
2. Starostlivé vzťahy
Nielen rozšírené ja, najmä smartfóny, ich hry, aplikácie a upozornenia sa stali základným aspektom nášho zmyslu pre seba. A tu je ako:
Vychádzajúc z psychodynamickej teórie, ktorá tvrdí, že detské skúsenosti vytvárajú osobnosť, aj náš vzťah s technológiou odráža prostredie, ktoré naši rodičia vytvorili pri starostlivosti o nás. Toto prostredie, ako píše britský psychiater Donald W. Winnicott, funguje cez dotyky, jasné povedomie o tom, čo dieťa potrebuje, a očný kontakt.
Rovnako my, ako dospelí, znovu zažívame dotýkanie sa a pocit sunáležitosti prostredníctvom našich telefónov. Technológia poskytuje priestor, v ktorom môže byť človek spokojný, hrať a cítiť sa živý – priestor, ktorý predtým poskytovali opatrovatelia.
Keď držíme telefón, pripomína nám to chvíle intimity – či už z nášho detstva, alebo z nášho dospelého života. Vtedy pracuje mozgová chemikália dopamín a hormón lásky oxytocín, ktoré zohrávajú veľkú úlohu v závislosti. Tieto chemikálie tiež vytvárajú pocit spolupatričnosti a pripútanosti.
Držanie nášho telefónu má rovnaký účinok, ako keď rodič pozerá milo na svoje dieťa, alebo keď dvaja zaľúbenci si pozerajú do očí. Slovami výkonného riaditeľa spoločnosti Apple Philipa Schillera: iPhone X “sa učí, kto ste.”
Aj teologická reflexia nás utvrdzuje v tom, čo sme sa dozvedeli o dopamíne a oxytocíne. Judeo-kresťanská tradícia napríklad identifikuje Boha ako dôverného Boha, ktorý túži po čase z tváre do tváre a vytvára starostlivé prostredie. V Biblii v knihe Numeri 6: 24-26 čítame:
“Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!”
3. Vyplní potrebu vyrábať a reprodukovať
Antropológ Michael Taussig nám pripomína, že “kopírovať, napodobňovať, vytvárať modely a skúmať rozdiely” existuje v našej druhotnej prirodzenosti, pretože sa snažíme stať sa lepšími, alebo inými.
Telefóny nám v tom pomáhajú. Zhotovujeme fotografie, pracujeme s obrázkami, pridávame sa do diskusií, upravujeme selfie a oslovujeme ostatných. Kedy-tedy smskujeme a tak “upletieme” konverzáciu. Prostredníctvom vyhľadávania sme dobre informovaní (aj keď nám ešte chýba múdrosť). Takto sa pripájame k predkom, ktorí maľovali po jaskynných stenách a rozprávali sa okolo ohňa.
Nemalo by to byť prekvapením, že chytré telefóny v súčasnosti predstavujú 46% celého používania internetu. Očakáva sa, že sa do roku 2021 zvýši na 75%. Sme predurčení, že budeme žiť s našimi telefónmi v ruke.
Žiť s technológiou
Tvrdím však, že sa musíme osobne ukázať a zanechať stopu.
Môže nás sklamať, keď obmedzíme naše priestory a vzťahy na malé obrazovky, alebo na “námestia” (town sqaures). Potrebujeme dôverné vzťahy, v ktorých dávame a dostávame dotyk, keď sa pozeráme do niečích očí. Potrebujeme aj priestory – niektoré budú online – kde sa dajú vytvoriť hlboké spojenia, kde môžeme odpočívať, hrať a objavovať.
Takže, keďže niektorí z nás idú práve na Town Square, aby si zakúpili najnovší iPhone alebo nakupujete on-line, bolo by najlepšie zapamätať si dictum historika technológie Melvina Kranzberga: “Technológia nie je ani dobrá, ani zlá; ale ani neutrálna.”
Jaco J. Hamman
Autor je docent náboženstva, psychológie a kultúry na Vanderbilt University.