Sedem smrteľných hriechov sociálnych sietí

Sociálnym sieťam sa najlepšie darí, keď využijú jeden zo siedmich smrteľných hriechov. Facebook je ego. Zynga je lenivosť. LinkedIn je chamtivosť. ~ Reid Hoffman, spoluzakladateľ spoločnosti LinkedIn (2011)

Robinson Meyer z The Atlantic naznačuje, že Hoffmanov humorný komentár spred pár rokov môže obsahovať viac ako len zrnko pravdy. Použitím Danteho Pekla ako sprievodcu, Meyer poukazuje na to, ako niekoľko sociálnych sietí a internetových platforiem využíva niekoľko temravejších aspektov našej prirodzenosti.

Sedem ťažkých hriechov je zákernejších, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Sú to smilstvo, obžerstvo, závisť, lenivosť, hnev, závisť a pýcha. Meyer oprávnene zahŕňa dve podkategórie, márnosť a duchovnú znechutenosť (acedia).

Tieto hriechy sú viac ako len ich stereotypy. Napríklad keď ľudia premýšľajú o obžerstve, často si predstavujú niekoho, kto je príliš veľa. Ale obžerstvo nie je len o tom. Je aj o snahe nájsť spokojnosť v niečom, čo sa nedá nikdy dosiahnuť. Takže človek neustále konzumuje, či už ide o jedlo alebo nakupovanie, alebo niečo iné, ale nikdy nie je skutočne spokojný. Meyer ako príklad uvádza Tantalu v Danteho Pekle, ktorý uviazol v jazierku, v ktorom nikdy nedosiahne na konáre s ovocím nad ním. Meyer hovorí, že obžerstvo je Instagram.

Nakoniec sedem smrteľných hriechov je sedem rôznych podôb modlárstva. Acedia je špeciálny prípad. Vzťahuje sa k lenivosti, ale ide oveľa hlbšie.  Je príbuzná ennui alebo hlbokej malátnosti týkajúcej sa života. Pokiaľ ide o modlárstvo, acediu unavuje uctievať čokoľvek, čo uctievate vy, či už je to Boh alebo nejaká iná modla. Acedia je stav, keď nakupujete božstvá, aby ste vyliečili svoju (duchovnú) apatiu. Meyer hovorí, že “popoludňajší internet” (napr. Tumblr či You Tube) predstavujú akédiu, ktorá bola kedysi za múrmi kláštora známa ako “popoludňajší diabol”.

Jeho ďalšie kategórie: Tinder je chtíč. LinkedIn predstavuje chamtivosť. Netflix je lenivosť. Twitter je hnev (a jeho dvojča, mrzutosť alebo horkosť). Pinterest vyvoláva závisť.  Medium sa dotýka pýchy. Facebook je márnosť.

Závislosť na sociálnych médiách

Zatiaľ čo “hriešnosť” niektorých sociálnych sietí môže prilákať určitých ľudí na svoje stránky, veľa ľudí ich aj tak používa, pretože si nerozlučne zvykli na aplikácie či weby. Inými slovami, človek sa stáva závislým. Štúdie ukázali, že závislosť zo sociálnych médií je celkom reálna a zahŕňa dopamínové rauše a fyziologické sťahy. Mnoho závislých trpí úzkosťou, keď sa s tým pokúšajú stopnúť, a mnohí sa k tomu vrátia aj po tom, ako našli slobodu po “sociálnom detoxe”. Skôr než obviníme závisláka, ktorý si dopriava svoju drogu sociálnych sietí, nemali by sme prehliadať skutočnosť, že sociálne médiá a vývojári aplikácií úmyselne vymýšľajú svoje produkty tak, aby ste na nich boli závislí.

Niektorí ľudia hovoria, že technológia je morálne neutrálna. To je do istej miery pravda, ale technológiu vytvárajú nositelia morálky, ktorí ju programujú s nejakým zámerom. A rovnako ako farmaceutický priemysel kritizujú za vznik epidémie užívania liekov proti bolesti, Tristan Harris, absolvent Stanfordu a zakladateľ Time Well Spent, tvrdí, že dizajnéri aplikácií a sociálne siete by mali byť zodpovední za vedomé vytváranie návykových produktov. Vyzýva na Hippokratickú prísahu pre technológiu.

V článku s názvom “Ako technológia unáša ľudské mysle – od kuzelníka a etického dizajnéra spoločnosti Google”, Tim Harris prináša niekoľko príkladov, ako sociálne siete a dizajnéri aplikácií využívajú psychomanipulačné techniky na to, aby zo svojich užívateľov urobili “závislákov”. Webové stránky sociálnych médií napríklad používajú ideu “bezodnej misky”, aby ľudia zostali na webe dlhšie. Štúdie ukázali, že ľudia, ktorí dostanú polievku v “tanieri bez dna”, ktorý sa neustále naplní, budú nevedomky prijímať o 73 percent kalórií viac, než keby vo narazili na dno (taniera). Tento impulz poháňa nekonečné spravodajské feedy stránok ako Facebook, Twitter, LinkedIn a Instagram. Pretože nikdy nie ste hotoví, končí to tým, že na webe nakoniec trávite ešte viac času.

Návrhári aplikácií, ktorí to majú z hazardných hier, budú využívať občasné variabilné odmeny (intermittent variable rewards), aby užívateľ neustále kontroloval appku. Alebo, ako hovorí Harris, “vložili do vrecka automat”. Myšlienkou je, že kliknete na aplikáciu a uvidíte, či niekto odpovedal na váš obrázok, príspevok, e-mail atď. Pretože aktualizácie sú občasné alebo v reálnom čase, niekedy dostanete odpoveď a niekedy nie. Keď dostanete odpoveď, získali ste dopamínový zásah (jackpot), ale je to prchavé, takže sa zase vrátite. Webové stránky ako Facebook to robia úmyselne tak, že poskytnú červenú notifikáciu, že musíte kliknúť (t. j. stlačiť tlačidlo ako na automate), aby ste videli, čo dostanete. Iné aplikácie, napríklad e-mail, neboli určené na to, ale sú často používané týmto spôsobom.

Aplikácie to nemusia robiť. Môžu sťahovať informácie raz za deň, a nie v reálnom čase, takže si užívateľ môže naplánovať, kedy sa bude zaoberať svojimi správami. E-mailoví klienti môžu mať nastavenia, ktoré poskytujú upozornenia, keď používateľ tretíkrát kontroloval svoju poštu počas jednej hodiny. Nebolo by zložité zahrnúť to do každej z týchto aplikácií a firmy by tak rešpektovali používateľa ako osobu a nie ako produkt.

Ľudia, ktorí sa pokúšali dať si pôst od sociálnych médií, priznali, že sa boja, že im niečo unikne. Mnohé z týchto aplikácií úmyselne kultivujú tento strach. Spoločnosť Facebook pošle e-maily, keď sa vaša aktivita znížila, a informuje vás o tom, že o niečo prichádzate. Bez toho, aby presne povedali, čo to je. Facebook vám pošle e-mail s tlačidlom vovnútri, aby ste si mohli skontrolovať, čo ste vynechali, a tak sa dostanete na nekonečný newsfeed, kde scrollovaním strávite v priemere 20 minút.

Harris vymenúva desať spôsobov, ako sociálne médiá a dizajnéri aplikácií využívajú zraniteľnosť používateľov, aby vás prinútili neustále sa vracať.  Ak nám Meyer dal sedem smrteľných hriechov sociálnych sietí, ktoré zavádzajú používateľa, Harris nám dáva desať prikázaní užívateľskej závislosti.

Keď nevieme, čo hľadáme, pozeráme sa na ostatných

Aplikácie a sociálne siete sa stávajú návykovými, pretože sa veľmi blížia k uspokojeniu našich hlbokých potrieb bez toho, aby ich naplnili. Celé knihy analyzujú to, čo presne hľadáme pri surfovaní na internete, napríklad kniha Sherry Turkelovej Alone Together: Prečo očakávame viac od technológie a menej od seba. Možno ju môžeme zhrnúť ako prezeranie si výkladov – hľadajúc tak význam.

Viaceré štúdie zistili korelácie medzi používaním sociálnych médií a depresiami. Jedna štúdia z Nemecka zistila, že jedna tretina ľudí sa cíti horšie po tom, ako sa dostane na Facebook, a tí, ktorí si prechádzajú newsfeedom bez interakcie, sa cítia najhoršie.

Ďalšia štúdia ukázala, že Pinterest zvyšuje stres medzi užívateľmi, ktorými sú vo väčšine ženy, lebo sa cítia nedostačujúco. Napriek tomu tieto isté ženy radšej nespia a strávia hodiny pri hľadaní tej správnej veci na stránke venovanej trendom v štýloch.

Možnože základným problémom je, že naša kultúra stratila spoločný pojem rozkvetu človeka. Naším cieľom v živote sa stáva snaha o nejasný pojem šťastia, ktoré bolo zbavené akéhokoľvek významu. To znamená, že naozaj nevieme, čo hľadáme, takže sa pozeráme na ostatných, aby sme zistili, či to vyriešili. A keď ostatní vyzerajú, že sú šťastnejší ako my, zostávame s pocitom “prepadáka” a závidíme všetkým ostatným, ktorí sa zúfalo snažia vytvoriť si svoj šťastný obraz na sociálnych médiách.

Áno, siedmim smrteľným hriechom sa darí, aj keď nie nám.

Heather Zeigerová

Autorka je spisovateľka na voľnej nohe, študovala chémiu a bioetiku. Píše na pomedzí vedy, kultúry a technológií.

Pôvodne vyšlo na MercatorNet pod licenciou Creative Commons.