slideslideslideslide

Novinky

COVID-19: Je aj hospodársky dôležité udržať školskú dochádzku

25.5.2020

Prof. PaedDr. Ondrej Kaščák, PhD. je vedúcim Katedry školskej pedagogiky Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Venuje sa napríklad vzdelávacej politike či sociológii vzdelávania. Je vedúcim redaktorom časopisu Journal of PedagogyV rozhovore s naším popredným odborníkom sa zhovárame o tom, ako súčasná pandémia vplýva na školstvo a vzdelávanie: učitelia sú vyčerpaní, žiaci preťažení a po ďalšom návrate do školských lavíc nastanú veľké rozdiely v úrovni poznania. Navyše hrozí digitálna privatizácia vzdelávania. 

Ondrej Kaščák

Sociálne odstrihnutie nevieme kompenzovať cez online pripojenie 

Občas bývali dvoj- či trojtýždňové chrípkové prázdniny, ale zatvorenie škôl na takéto dlhé obdobie je zrejme bezprecedentné. Boli niekedy v minulosti zavreté školy viac ako mesiac či dva?

Zrejme nie. Ale nejde len o dĺžku zatvorenia inštitúcií, ale o úplne novú neštandardnú sociálnu situáciu, ktorá dnes vznikla. Väčšina rodičov nie je v práci, ale doma. Zároveň sa musia izolovať od staršej generácie, ktorá v časoch školských výpadkov bežne zaskakovala. Zastavil sa sociálny pohyb. A to je celkom desivé, pretože to nebolo súčasťou našej socializácie minimálne od 60-tych rokov 20. storočia, kedy sa rozbieha celá tá ekonomická a sociálna dynamika charakterizujúca globalizačné procesy. To sociálne odstrihnutie je bolestivé a jednou zo zaujímavých skúseností je, že ho nevieme kompenzovať ani cez neustále online pripojenie. Je potom prirodzené, že miera dezorientovanosti všetkých aktérov vzdelávania je úplne odlišná ako pri bežných, aj dlhodobejších zatvorení škôl v minulosti.

Zdá sa, že nikto z nás nebol pripravený na príchod pandémie. Ako podľa vás práve školy zvládajú súčasnú krízu?

Prvotná reakcia bola, že sa školy snažili dištančne zvládnuť celú svoju agendu. Niektoré v tom pokračujú dodnes, iné sa zo situácie poučili. Nebola to správna reakcia, ale jednak sme nikdy neboli konfrontovaní s touto situáciou a taktiež si myslím, že zlyhala koordinácia zo strany štátu. Ten mal jasne povedať, čo bude v tejto situácii vo vzdelávaní prioritou, čo nie, a akými formami má dané vzdelávanie prebiehať. Správa povinného vzdelávania nemá byť založená na vyjadrovaní vďaky nadšeneckým neziskovým iniciatívam.

Takže najprv zaplavovali školy deti úlohami zo všetkých predmetov a to nielen učiteľky, ale napríklad aj vychovávateľky. Často ich k tomu nútili aj vedenia škôl, ktoré skôr sledovali formálne ciele ako to, či je to pre deti a rodiny zvládnuteľné. Ostatné nariadenia ministerstva školstva ten tlak trochu zmiernili, čo situácii pomôže. Chýbajú nám však spoľahlivé informácie o kvalite vzdelávania. Prieskum z konca marca ukázal, že viac ako 60% učiteľov cez internet zadáva len domáce úlohy, výklad či interakciu vykonáva len niečo cez 30% učiteľov. Keďže išlo o obdobie nábehu dištančného vzdelávania, hodil by sa takýto prieskum aj koncom apríla. Ak by sme však vychádzali z daných čísel, tak ťažko možno hovoriť o tom, že to školy zvládajú. Tento prieskum mal naviac silné metodologické trhliny a možno predpokladať, že realita je ešte horšia.

Dištančné vzdelávanie musí byť interaktívne 

Ondrej KaščákNiektoré deti „pochopili“ súčasnú situáciu ako predčasné (a predĺžené) letné prázdniny, iné sa cítia preťažené úlohami. Ako by podľa vás mohlo vyzerať optimálne dištančné vzdelávanie za súčasných okolností?

Musí byť interaktívne a všeobecné. Podľa informácií, ktoré máme, nie je ani jedno a ani druhé. Myslím, že ani nahrávanie videí a inštruktáž žiakov nie sú optimálne. Komunikácia by mala prebiehať v reálnom čase a v stanovenom pevnom časovom režime. Inak neprimerane zaťažujeme rodičov a strácame kontrolu nad reakciami a návykmi žiakov. V tejto situácii ide podľa mňa v prvom rade o to, udržať si komunikáciu so žiakmi vzťahujúcu sa k obsahu vzdelávania a udržať ich učebné návyky. Ostatné musí ísť bokom. No a čo sa týka všeobecnosti, tak to je dnes obrovský problém. Často nám médiá ukazujú online komunikáciu učiteľa so žiakom, ale skutočnosť je iná. Veľa žiakov prosto dnes vypadlo zo systému bez opory o rodičovskú angažovanosť. A nejde len o marginalizované komunity, aj keď tu je problém najvypuklejší. Ak vezmeme v úvahu čerstvú analýzu Inštitútu vzdelávacej politiky, tak sa odhaduje, že 32 000 žiakov môže byť bez pripojenia na internet, 60% rómskych domácností je bez prístupu k internetu a 40% detí z chudobných domácností nevlastní smartfón. Taktiež vieme, že rodičovská angažovanosť v otázkach vzdelávania je u týchto skupín detí nízka. Takže musíme dúfať, že tento mimoriadny stav bude čo najkratší, pretože dnes nie je všeobecne poskytované povinné vzdelávanie a právo na vzdelanie nie je reálne naplňované u všetkých.

Objavili sa názory, že keďže rodičia sú nútení učiť sa s deťmi doma, konečne pochopili aj význam a poslanie učiteľov – že to vôbec so žiakmi nemajú ľahké. Posilní skúsenosť s COVID-19 postavenie učiteľov? Budeme si ich viac vážiť?

To, že táto situácia akoby nechala rodičov reálne pocítiť náročnosť učiteľskej práce, je pravda. Nemyslím si ale, že sa tým posilní postavenie učiteľov, či ich sociálna prestíž. Je to preto, lebo táto špecifická situácia priniesla pre mnohých rodičov aj viacero negatívnych emócií v súvislosti s fungovaním škôl. Skôr si myslím, že táto nová situácia zanecháva posolstvo politikom, ktorí zrazu zisťujú, že školská dochádzka má aj iný význam, význam, ktorý sa bral ako samozrejmý. Že má hospodársky význam a to nielen poskytovaním vzdelania či kvalifikácií – preto aj v niektorých krajinách boli pomerne opatrní so zatváraním škôl, a nebolo to kvôli deťom. Uvedomujeme si teraz s väčšou naliehavosťou, aké je hospodársky dôležité udržiavať v chode prezenčnú školskú dochádzku.

Nechcime rodičov rekvalifikovať na dva mesiace na učiteľov

Ak by sme dali rodičom „rýchlokurz geniality“, aké rady a odporúčania by ste im dali, aby dokázali deťom pomôcť a dobre ich učiť? 

Vychádzate z predpokladu, že rodičia o takýto rýchlokurz stoja. Môžem vám garantovať, že o to stojí len malá časť rodičov. A vôbec to neznamená, že tí, ktorí o to nestoja, sa nezaujímajú o svoje dieťa a jeho rozvoj. Produkovaním rád a pseudorád sú dnes rodičia zavalení, najmä cez médiá – koľko hodín denne, aký čas, ako vytvárať režim. Rady pre rodičov zverejnil napríklad aj Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie. Je však zjavné, že každé dieťa je iné, inak sa učí, je zvyknuté na iné stereotypy. Všeobecné pedagogické rady platia pri frontálnom skupinovom vzdelávaní, nie pri individuálnom vzdelávaní. Takže nechcime rodičov rekvalifikovať na dva mesiace. Ja sa na to pozerám systémovo. Radšej chcime, aby sa čo najskôr k väčšine žiakov dostali učitelia a poskytovali rodinám a žiakom aspoň taký servis, na aký majú nárok. Už teraz vidíme, že ani táto minimálna požiadavka nie je jednoduchá. Očakávať od rodičov, aby kompenzovali výpadky takejto verejnej služby, je iluzórne.

Keby ste si mali vybrať medzi prezenčnou (kontaktnou) výučbou a dištančným vzdelávaním, aká by bola vaša voľba?

Jednoznačne prezenčná forma. Uvedomujem si to práve teraz, keď je nevyhnutné našich študentov vzdelávať a skúšať dištančne. Je viditeľné, koľko toho sa tým stráca, najmä na sociálnej úrovni, ale aj na úrovni rozvoja poznania. Študenti fungujú ako svojbytná komunita, často je zaujímavé sledovať skupinovú dynamiku medzi nimi, zasahovať do nej, vykonávať situačné odbočky, dovysvetliť, zmeniť tému podľa aktuálnych preferencií či diania v odbore. Je až neuveriteľné, o koľko podnetov pre učenie prichádzame dištančnou formou. Ja som ten typ pedagóga, ktorého vyjadruje nemecký výraz „schlagfertig“. Do slovenčiny sa to prekladá ako „pohotový“, ale stráca sa tým veľa z doslovného významu „pripravený udrieť“. Vzdelávanie je situácia prebiehajúceho dialógu a ja často čakám, čo sa vynorí z diskusie a kto s čím príde – a potom treba „udrieť“ (úsmev) a urobiť z tejto príležitosti pre učenie vzdelávanie, niekedy aj spoločné.

V ankete pre Denník N ste spomínali dôležitosť deľby právomocí medzi rodinou a školou. Rodina a škola by ale o dieťa nemali súperiť, navyše za výchovu dieťaťa sú zodpovední rodičia – nie škola. Ako vidíte zodpovednosť a „právomoci“ rodiny a školy?

Je zaujímavé, že ste použili výraz „súperiť“, tým sa totiž už vyjadruje vaše predporozumenie téme. Áno, za výchovu sú zodpovední rodičia. Otázne to je však v otázke vzdelávania. A tu sa vrátim k vášmu predporozumeniu. Existuje skupina rodičov, ktorí sú presvedčení, že ich výhradnou zodpovednosťou je aj výchova a aj vzdelávanie. Preto sú veľmi intenzívne angažovaní aj v školskom živote ich detí, snažia sa vykonávať vzdelávaciu nadprácu, zasahujú do činnosti školy, prosto sú veľmi angažovaní aj vo sfére vzdelávania. Títo rodičia majú aj svoj mediálny hlas a vytvárajú často tlak aj na vzdelávaciu politiku a zmeny v školstve. To však neznamená, že takýto postoj majú k vzdelávaniu všetci rodičia. O týchto záležitostiach sme robili viacero výskumov. Naša spoločnosť je sociálne rôznorodá a často sa stráca hlas tých, ktorí nie sú viditeľní, no paradoxne ide o veľmi veľkú a hospodársky významnú skupinu rodičov pracujúcich napríklad vo výrobnom sektore. Ich postoje k vzdelávaniu sú iné, títo rodičia očakávajú deľbu právomocí. Vzdelávanie chápu prevažne ako zodpovednosť školy a učiteľov a očakávajú rady a asistenciu od učiteľov, pričom často nemajú problém tieto rady poslúchať a uplatňovať. Naše výskumy naznačujú, že títo rodičia sú aj pozitívnejšie vnímaní učiteľmi oproti príliš angažovaným rodičom. Je prirodzené, že rodičia, ktorí chápu ako svoju zodpovednosť aj vzdelávanie dieťaťa, sú v tejto kríze ochotní vzdelávať svoje dieťa doma, samostatne a aktívne hľadajú optimálne cesty takéhoto vzdelávania. No a tá druhá, nemenej významná skupina rodičov, očakáva, že štát sa nevzdá svojej zodpovednosti a zabezpečí vzdelávanie ich detí bez toho, aby sa oni museli stať učiteľmi svojich detí. Ak sa bavíme o úlohe štátu v čase tejto krízy, musíme brať do úvahy postoje celého rodičovského spektra.

A ak odhliadneme od postojov rôznych skupín rodičov, tak odlíšenie funkcií rodiny a školy má ešte aj iný význam, ktorý som už predtým načrtol – hospodársky význam. Vzdelávať dieťa môžete aj doma. Prečo sa to však nedeje, prečo máme povinnú školskú „dochádzku“ a nie povinné vzdelávanie, ako navrhujú niektorí dnešní reformisti? Jednoducho preto, že škola má už od čias prvého uhorského školského nariadenia Ratio educationis aj ochrannú a úschovnú funkciu. Pokiaľ ekonomická aktivita rodičov prebieha v pracovnom prostredí mimo domova, je deľba právomocí medzi rodinou a školou aj hospodársky nevyhnutná. Význam prezenčného školského vzdelávania nepominul a v podmienkach nášho hospodárstva ani tak skoro nepominie. Mimochodom vedeli ste, že pôvodný oficiálny preklad Ratia educationis z nemčiny do latinčiny zhotovil Pavel Makó, niekdajší profesor Trnavskej univerzity?

Ondrej Kaščák

Učitelia sú dnes vyčerpaní

Veľa sa hovorí o žiakoch i rodičoch, ale akosi menej som zachytil pohľady, ako COVID-19 prežívajú učitelia. Predpokladám, že ani pre nich nie je „príjemné“ ostať doma, nezažívať prezenčné vyučovanie, nemuseli zvládnuť ani vyššie technologické nároky na prácu s rozličnými modulmi pre žiakov… Ako sa učitelia prispôsobili aktuálnej pandémii? A ako je im možné pomôcť?

Máte pravdu, akosi sa pozabudlo na to, že v tejto situácii sa dramaticky zmenili pracovné podmienky pre učiteľov a taktiež aj ich profesijná identita a návyky. Verejné prieskumy sa zameriavajú na rodičov, o učiteľoch máme len praktickú evidenciu. Problém je s pokračujúcim trendom ubúdajúcich mladých učiteľov, kde je adaptabilita na nové formy vzdelávania najvyššia. Z hľadiska priemerného veku učiteľov však v porovnaní s inými krajinami nie sme na tom až tak zle, je to 44 rokov. Najsilnejšiu skupinu učiteľov tvoria v našom školstve učitelia vo vekovom rozpätí 30-49 rokov. Prax ukazuje, že v prípade, že rodina disponuje informačno-komunikačnými prostriedkami, tak ich aj učitelia nejakou dištančnou formou vzdelávajú. Problém je v tom, že táto forma si vyžaduje úplne iný spôsob prípravy. Ten dnes prirodzene ďaleko presahuje čas potrebný pre prípravu na prezenčnú formu vzdelávania. Učitelia sú dnes vyčerpaní a to nehovorím o tých, ktorí ešte doma pripravujú svoje deti. Mnohí z nich sa pripravujú do neskorých nočných hodín.

Zároveň treba povedať, že systematická podpora dištančného vzdelávania zo strany štátu, hlavne jeho rezortných organizácií, veľmi zaostáva. S digitalizáciou vzdelávacieho obsahu sme na začiatku a systematická ponuka vzdelávacích aktivít vhodných pre dištančné vzdelávanie neexistuje. Veľká časť učiteľov je odkázaná na vlastnú tvorbu či zdieľanie cez dobre známe viac-menej neformálne profesijné fóra. Dištančné vzdelávanie je zabezpečované najmä cez aplikáciu EduPage, ale prax ukazuje, že učitelia nevedia využívať všetky jej funkcionality. Ani v tejto záležitosti im nie je poskytovaná okamžitá asistencia. Očakávala by sa podpora od Štátneho pedagogického ústavu či Metodicko-pedagogického centra. Ten prvý teraz zastrešuje podpornú iniciatívu ucimenadialku.sk, no podpora učiteľov tu nemá systematický charakter a len sa k sebe kladie množstvo súčasných parciálnych iniciatív. To druhé sa obmedzilo na odporúčanie webinárov a didaktických produktov súkromných firiem.

Osobne si neviem celkom predstaviť, ako od septembra začne – prakticky po polroku karantény – nový školský rok. Čo deti budú vôbec vedieť, či to nebude „šok“ vrátiť sa do školských lavíc, aké to bude vidieť sa so spolužiakmi po dlhej dobe… Ako to bude vyzerať podľa vás? A ako sa už teraz pripraviť na september 2020 (pokiaľ sa do školy pôjde v tomto mesiaci)?

Je úplne zjavné, že výkonová úroveň väčšiny žiakov sa zníži. Zároveň medzi žiakmi budú veľké rozdiely v úrovni poznania. Prejaví sa na tom naplno rôznorodosť vzdelávacej angažovanosti rodičov. Povedal by som to tak, že sociálna diverzita sa prejaví v poznatkovej diverzite. V predmetoch, ktoré boli z dôvodu znesiteľného dištančného vzdelávania utlmované (najmä tzv. výchovné predmety), bude ešte intenzívnejší prepad. Keďže podľa usmernenia MŠVVaŠ v tejto situácii žiaci nemôžu opakovať ročník, treba sa pripraviť na priepastné rozdiely a veľmi neštandardnú situáciu. Je zjavné, že učitelia budú musieť v prvej fáze zabudnúť na štátne vzdelávacie programy pre daný ročník a budú sa musieť venovať zisťovaniu úrovne vedomostí žiakov a snahe o jej vyrovnávanie. Niekde to bude menej dramatické, inde vidím riziká, napríklad pri prechode medzi ročníkmi prvého stupňa ZŠ. Tu si treba vskutku dať čas. Podľa usmernenia MŠVVaŠ sa minimálne prvé tri týždne po obnovení výučby nebude skúšať. Rozumnejšia hranica je ďalej za týmto termínom.

Vznikli viaceré iniciatívy, ktoré sa snažia rodičom a žiakom uľahčiť učenie, sú k dispozícii rozličné učebnice, cvičenia i videá zdarma. Ktoré iniciatívy vás osobne najviac zaujali?

Áno, je tu množstvo iniciatív, ktoré pomáhajú v čiastkových úlohách a aktivitách. Niektoré sa orientujú na obsah vzdelávania a konkrétne vzdelávacie oblasti, ďalšie ponúkajú komunikačné platformy. Dôležité však je, aby boli všeobecne dostupné a účelné. To často rodič nevie posúdiť. Preto je dôležitá nejaká strecha, ktorá by to koordinovala, najmä ak sa bavíme o vhodnosti obsahu a aktivít. Tie by mali byť v súlade s upravenými vzdelávacími štandardami pre jednotlivé vzdelávacie oblasti. Problémom je, že táto úprava sa ešte nevykonala, bola len deklarovaná. Preto vlastne teraz ani nie je zodpovedné povedať, ktorá iniciatíva je lepšia ako druhá. Ide často o námety na aktivity. Tie napr. konzultujú, vytvárajú a zverejňujú aj študenti našej pedagogickej fakulty.

Ďalší problém súvisí s dostupnosťou. Väčšina iniciatív vychádza z bezproblémového pripojenia na internet. Vieme, že sa to nemusí týkať až 32 000 žiakov. Preto sa v existujúcich analýzach zdôrazňuje význam televízneho vzdelávania, poštovej, či osobnej distribúcie vzdelávacích materiálov. No a v tejto oblasti teda príliš iniciatív nezaznamenávame. Najväčší deficit vidím vo verejnoprávnej televízii. Televízne vzdelávanie má potenciál zachytiť väčšinu žiackej populácie, no spôsob, akým sa toho zhostila naša verejnoprávna televízia, sa podľa mňa míňa účinku. A pritom by stačilo pozrieť sa, ako to robia napríklad naši českí susedia.

So systémovými zmenami treba počkať 

Ondrej Kaščák

Pre Denník N ste upozornili aj na to, že táto kríza môže byť zneužitá na skrytú digitálnu privatizáciu vzdelávania. Čo takáto privatizácia znamená a prečo je hrozbou?

Upozorňujú na to kolegovia zo zahraničia. V súčasnosti sa niektorí veľkí a aj menší hráči v oblasti digitalizácie vzdelávania predháňajú v ponúkaní bezplatných služieb a prístupov pre vzdelávacie inštitúcie. Po kríze to už samozrejme nebude platiť, a keď sa centrálna úroveň bude orientovať viac na dané formy vzdelávania (reprezentované len úzkym spektrom poskytovateľov či platforiem), bude to znamenať vyššiu mieru závislosti od týchto poskytovateľov a zároveň aj vysokú finančnú záťaž. A to nehovorím o vzdelávacích dopadoch na nemalú skupinu digitálne vylúčených žiakov. Treba si tiež uvedomiť, že veľa platforiem dištančného vzdelávania (najmä pre povinné vzdelávanie) nie je bezobsahových a môžu ponúkať a sprostredkovať predpripravený digitalizovaný obsah vzdelávania (učivo). Toto všetko si musí štát v súčasnej situácii uvedomiť a vytvoriť kontrolné a regulačné mechanizmy na to, aby takéto vzdelávanie bolo ešte efektívne, prístupné všetkým žiakom a zároveň, aby obsah ponúkaný takýmito platformami bol v súlade s platnými štátnymi vzdelávacími programami. Ak sa toto neudeje, hrozí, že ekonomické záujmy prevýšia tie pedagogické.

Ako podľa vás zmení školstvo a vôbec systém vzdelávania skúsenosť s novým koronavírusom? Dôjde vôbec k nejakej „systémovej“ zmene?

Prevládajú dve skupiny názorov, jedna nie je príliš šťastná, druhá je nesprávna. Tá prvá chce využiť túto krízu na vykonanie systémovej zmeny v školskej sústave, najmä vo vnútornom členení povinného vzdelávania. Dôvodom pre túto zmenu nie je kríza samotná, ale skôr súčasná atmosféra, ktorá praje zmenám. Myslím, že to nie je dobrý nápad a s akýmikoľvek systémovými zmenami by sme mali počkať, až budeme vedieť definovať, čo je normálne vzdelávanie po tejto kríze. A to si dnes nikto netrúfne zodpovedne predpovedať. Druhá skupina názorov vychádza z technologického optimizmu, odporúča zvýšený dôraz na dištančné vzdelávanie a to aj na úkor prezenčného. Tento názor nie je správny práve preto, že ignoruje hospodársky význam školskej dochádzky a socio-ekonomickú diverzitu žiackej populácie. Na čo vidím priestor je rozumná kurikulárna a metodická zmena tak, aby školstvo a učitelia boli lepšie pripravení na možné výpadky prezenčnej výučby a aj v rámci prezenčnej výučby používali digitálne technológie. Ide teda napríklad o transformáciu obsahu vzdelávania do digitálnej podoby a zvýšenie pripravenosti učiteľov pre dištančné vzdelávanie v prípade potreby.

Mnohí odborníci hovoria aj o tom, že sa po tejto pandémii zmení ľudstvo, naše priority, hodnoty, … Ako to vidíte vy? Zmeníme sa ako ľudia? Budeme k sebe „lepší“?

Nie, myslím, že história nám dala veľmi veľa príkladov, prečo si to nemyslieť.

foto: archív prof. O. Kaščáka

Pôvodne vyšlo 21.4.2020 na webe truni.sk.

Prevzaté s láskavým dovolením Trnavskej univerzity v Trnave.