slideslideslideslide

Novinky

V čase, keď je dieťa najkreatívnejšie, sme zrušili pracovné vyučovanie. Je to rozpor

8.11.2018

Entuziazmus jej nechýba ani po štyroch desaťročiach strávených v školstve. Navrhuje, aby sa zachovala kontinuita technického vzdelávania a upustilo sa od názvov predmetu technika pracovné vzdelávanie. Aj keď deti nezískajú manuálne či technické zručnosti doma, hľadajú náhradné riešenia. Myslí si, že treba poskytovať nové možnosti, aby mladé generácie prežili uprostred sveta nanotechnológií, robotizácie či umelej inteligencie. Docentka Zlatica Huľová z Katedry elementárnej a predškolskej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Deti sa v škole učia aj digitálnym kompetenciám, no popritom aj technike, ktorá ich málinko vedie k manuálnym zručnostiam. Nie je v tom rozpor?

Je úplne samozrejmé, že dnešné deti, žiaci a študenti  získavajú digitálne kompetencie. Bez médií, multimédií je súčasný život pomaly nepredstaviteľný. Je to prirodzený vývoj, ktorý sa nedá opomenúť. Potrebné ale je, zamýšľať sa nad tým, do akej miery, aký stupeň náročnosti a aký čas určiť pre ktorú vekovú kategóriu. Rozpor vidím v tom, že práve vo veku, kedy je dieťa najkreatívnejšie, sme zrušili v 1. a 2. ročníku primárnej školy pracovné vyučovanie. Práve v tomto predmete mali žiaci možnosť pri práci s rôznymi druhmi materiálov, s náradím nadobúdať zručnosti a schopnosť tvorivo, kriticky myslieť, dochádzalo k rozvíjaniu technického myslenia a  schopnosti hodnotiť. Poľutovaniahodné je, že neexistuje ani predmetová, ani  obsahová kontinuita na  všetkých stupňoch škôl.

V čom vidíte prínos technického vzdelávania?

Prostredníctvom technického vzdelávania sa deti, žiaci, študenti vedú predovšetkým k vzťahu k technike, učia sa a získavajú množstvo poznatkov o technike a tiež získavajú pre život a pre budúcu profesiu  tak dôležité a potrebné zručnosti, tzv. kompetencie, bez ktorých sa len s ťažkosťou uplatnia na trhu práce. Moderná doba, ktorá neskutočnou rýchlosťou progreduje, bude vyžadovať čoraz viac mladých ľudí technicky a kriticky mysliacich, technicky kreatívnych a technicky zručných a hlavne kompetentných pre výkon profesie. Práve toto sú pozitíva technického vzdelávania. Ak urobíme všetko preto, aby technické vzdelávanie dostalo opäť svoje významné postavenie v edukačnom procese a v príprave mladých ľudí, potom  bude prínosom dobre pripravená, technicky zdatná mladá generácia, ktorá nebude zaostávať za moderným svetom, ale ho bude sama tvoriť a rozvíjať.

Rozpor vidím v tom, že práve vo veku, kedy je dieťa najkreatívnejšie, sme zrušili v 1. a 2. ročníku primárnej školy pracovné vyučovanie. Práve v tomto predmete mali žiaci možnosť pri práci s rôznymi druhmi materiálov, s náradím nadobúdať zručnosti a schopnosť tvorivo, kriticky myslieť, dochádzalo k rozvíjaniu technického myslenia a  schopnosti hodnotiť.

Prečoby mala technika ostať zachovaná ako predmet na základných školách? Je niečo, čo by ste na jej obsahu zmenili? 

Predmet technika by bolo potrebné premenovať na predmet technické vzdelávanie, ktoré má byť jednoznačne kontinuálne zavedené na všetkých stupňoch škôl. Znamená to, že ak je obsah vzdelávania daný vzdelávacími štandardmi už pre predprimárny stupeň, mal by kontinuálne pod tým istým názvom pokračovať v každom ročníku na primárnom stupni, nižšom aj vyššom sekundárnom stupni a to v zmysle prípravy na profesiu, až po prípravu budúcich učiteľov technického vzdelávania. Technické vzdelávanie sa v ostatnom čase veľmi podcenilo a dochádzalo v niektorých ročníkoch, či na niektorých stupňoch škôl k jeho likvidácii.

Je potrebné, aby sa na primárnom stupni školy zmenil názov predmetu pracovné vyučovanie na predmet technické vzdelávanie. Je nevyhnutné, aby sa predmet kontinuálne na predprimárne vzdelávanie zaviedol aj do 1. a 2. ročníka primárnej školy. Vzdelávacie štandardy kontinuálne poprepájať so všetkými stupňami vzdelávania a to v kontexte potrieb ďalekej budúcnosti, teda so silnou potrebou inovácie a modernizácie.

Existuje obdoba technického vzdelávania na stredných školách? Je možné viesť k manuálnym zručnostiam napríklad na gymnáziu?

Myslím si, že každá stredná škola a aj gymnázium sa usiluje o čo najlepšiu prípravu svojich študentov do ďalšieho vzdelávania, do spoločenského života, do praxe. Legislatívne ich k tomu zaväzujú vzdelávacie štandardy. Tak odborným školám ako aj  gymnáziám výkonové štandardy ukladajú, že každý absolvent má  počas vzdelávania získať znalosti, kompetencie, poznať princípy a postupy tak, aby ich dokázal využiť pri ďalšom štúdiu ale aj v praktickom živote.  

Práve preto vo svojej profilácii majú predmety, ktoré k tomu smerujú: biológia, fyzika, chémia, so špecializovanými učebňami, kútikmi prírody, okrasnými záhradami, v ktorých poznávajú  živé organizmy,  starajú sa a ošetrujú rastliny, chovajú zvieratá, vtáky, ryby, myši, hady v rôznych klietkach, akváriách, teráriách a pod, ktoré si sami konštruujú, budujú a samozrejme opravujú, upravujú podľa potrieb a možností. (Ak by som neporušila práva, uviedla by som konkrétne gymnázium na Orave)  

Rovnako predmety IKT , kde v laboratóriách pracujú s multimédiami,  učia sa orientovať  a pracovať v multimediálnom prostredí, získavajú základy programovania a samozrejme nadobúdajú technické zručnosti pri práci s multimédiami. Napríklad ako vložiť do tlačiarne toner, či cartridge, ako preniesť súbor fotiek, obrázkov z mobilu, či z internetu, ako si vytvárať súbory,  ako pripojiť dataprojektor k PC, k notebooku a mnoho iných. Tiež matematika – zvlášť geometria, rysovanie, premietanie, perspektíva, kótovanie, presnosť a pod., sú veľmi úzko prepojené a súvisia s technickým myslením, technickou tvorivosťou, či technickou zručnosťou. Ako povedal známy geograf a kartograf W. Tobler: “všetko súvisí so všetkým, ale blízke veci súvisia viac ako vzdialené“.

Preto aj v predmetoch dejepis, literatúra ale aj filozofia, pri spracovávaní rôznych krátkodobých či dlhodobých projektov sa rozvíja veľké spektrum manuálnych zručností (či už pri tvorbe plagátov – strihanie, lepenie, kreslenie, tvorba koláží,  kopírovanie a mnohé iné). Takže v každom predmete, v každej oblasti vzdelávania sú obsiahnuté základy techniky, technického myslenia, technickej tvorivosti a samozrejme vždy sa dajú prepájať s rozvojom technických aj manuálnych zručností.

Otázka skôr stojí do akej miery, kde a kto robí všetko preto, aby to žiakom, či študentom sprostredkoval. Preto sa domnievam, že základ a podstata je v prístupe každého učiteľa a závisí od jeho osobnosti a učiteľskej profesionality. Znamená to, či vôbec a ako dokáže svojim žiakom sprostredkovať, odovzdať a to nielen vedomosti, ale  kompetencie tak, aby si z daného predmetu odniesli to, čo bude pre ich budúci rozvoj najdôležitejšie a najpotrebnejšie. Všetci dobre vieme kedy sa najviac naučíme a zapamätáme si. Predsa keď to „zažijeme, vyskúšame, vytvoríme, keď o tom diskutujeme.“

Podstata je v prístupe každého učiteľa a závisí od jeho osobnosti a učiteľskej profesionality.

Spomínam si, ako náš syn počas štúdia medicíny (jeho snom bolo vždy byť dobrým chirurgom), prišiel za mnou, aby som mu dala ihlu, niť a látku. Otvorila som prekvapene oči. Jeho odôvodnenie ma milo prekvapilo: „Mami neboj, potrebujem si trénovať rôzne stehy šitia, aby som sa naučil čo najlepšie zošiť pooperačnú ranu.“ Takže aj z vlastných skúseností a s istotou môžem tvrdiť, že nielen rodina, ale aj škola, a to na každom stupni vzdelávania, dokáže viesť detí, žiakov i študentov k rozvíjaniu aj základných manuálnych zručností.

Ako sa v čase menilo a mení technické vzdelávanie na primárnom stupni školy?

Premeny technického vzdelávania na primárnom stupni školy  v historickom a  medzinárodnom kontexte popisujem v publikácii, ktorá bude k dispozícii záujemcom o danú problematiku už v budúcom roku. Predsa ale uvediem, no veľmi stručne, päť  významných medzníkov, v ktorých sa udiali značné zmeny.

Za prvý významný medzník považujem rok 1922, keď bol na Slovensku do vzdelávania na primárnom stupni školy zavedený povinný predmet ručné práce výchovné. K pozitívnej zmene došlo v roku 1934, pretože bola zvýšená časová dotácia na ručné práce a to  v rozsahu až 14 hodín týždenne (po 1 hod. v 1. a 2. roč. a po 4 hod. v 3. až 5. roč.). Výrazný úpadok pracovného vyučovania bol zaznamenaný v rokoch  1945 – 1950 a v roku 1953, keď došlo k jeho úplnej likvidácii.

V rokoch  1955/56/57 dochádzalo k čiastočnej obnove a v období rokov 1960- 1968 je zaznamenaný značný rozmach v predmete pracovné vyučovanie. Roky  1979 – 1984 – 1989,  aj napriek značným zmenám znamenali pre pracovné vyučovanie obdobie stagnácie, aj keď v roku 1984 boli zriaďované Strediská praktického vyučovania, obsah však bol bez pokroku a zostal na úrovni rokov 1979. Na základe toho možno konštatovať, že išlo o postupný úpadok v pracovnom vyučovaní, ktorý vrcholil v roku 2008 prijatím Štátneho vzdelávacieho programu, keď predmet pracovné vyučovanie zostal len vo 4. roč. primárnej školy s 1 hodinou časovej  dotácie. Aj napriek tomu, že od roku 2015 je zavedené pracovné vyučovanie aj do 3. roč. primárnej školy, môžem konštatovať, že tvorcovia rezignovali na  kontinuitu vzdelávania, ale hlavne na obsahovú kontinuitu.

Nehrozí nám, že naša generácia, ale aj tie, ktoré prídu po nás, nebudú manuálne a technicky zručné? Aké to môže mať následky?

Áno hrozí, ale nemusí. Dôsledkom neprofesionálneho prístupu zodpovedných za technické vzdelávanie, už dnes zaznamenávame  zníženú odbornú úroveň nielen žiakov základných, ale aj stredných škôl. Čo je alarmujúce, je znížený záujem absolventov základných škôl o štúdium technických odborov na stredných odborných školách a rovnako aj na technických univerzitách. Tento stav je v rozpore s národnými potrebami a nezodpovedá ani potrebám zamestnávateľov.

Aj napriek tomu, že mladé generácie sú v najvhodnejšom období (v mladšom školskom veku, ale aj vyššie), doma aj v škole uberané a ochudobňované práve o rozvíjanie nielen základných manuálnych, ale aj technických zručností, (podľa longitudinálnych výskumných zistení) značná časť detí, žiakov i študentov sa usiluje prostredníctvom rôznych náhradných činností, ktoré sú uvádzané vo výskumných zisteniach, rozvíjať svoju kreativitu, ale aj technické, kritické aj hodnotiace myslenie. Práve my sme tí, ktorí by mali byť ich oporou.

V čase enormného rozvoja techniky, technológií, najmodernejších biotechnológií, nanotechnológií, v dobe globalizovanej spoločnosti postupne nahrádzanej robotizáciou, či umelou inteligenciou, je potrebné vytvárať nové podmienky, poskytovať nové možnosti s náročnými požiadavkami na vzdelávanie a prípravu mladých generácií. Tie by mali byť schopné žiť, orientovať sa a fungovať v novom svete. Preto je potrebné meniť postoje a prístupy k technickému vzdelávaniu už od útleho veku dieťaťa.

Preto je potrebné meniť postoje a prístupy k technickému vzdelávaniu už od útleho veku dieťaťa.

Sama máte bohatú prax učiteľstva na materskej škole, základnej aj strednej škole a už niekoľko rokov pôsobíte vo vysokom školstve. Ktorý čas je pre vývoj dieťaťa najdôležitejší? Ktorý „stupeň vzdelávania“ je pre dieťa najkritickejší?

Každé obdobie v živote človeka je z istého pohľadu to najdôležitejšie, ale zároveň aj najkritickejšie, a to pre to, že človek je v každom období svojho vývoja citlivou bytosťou. Je vedecky dokázané, že u človeka (ako u jediného zo živých organizmov) prebiehajú najprudšie ontogenetické zmeny práve v období detstva a dospievania, aj keď človek je schopný zmeny počas celého svojho života. 

Ak však  nazeráme na dieťa z pohľadu učiteľa, pedagogického profesionála, musíme naň nazerať ako na jednotlivca, ktorý má svoje individuálne potreby, záujmy, schopnosti, má svoje vlastné tempo, svoje individuálne špecifiká, ktoré je potrebné na každom stupni vzdelávania v plnom rozsahu rešpektovať  a v zmysle toho  počas výchovy, vzdelávania i vycvičovania k nemu pristupovať.

Takže s výchovou a vzdelávaním je potrebné začať od najútlejšieho veku dieťaťa a kontinuálne prechádzať všetkými vývinovými obdobiami (stupňami vzdelávania) až po starobu, teda po celý život. Pri narúšaní a nedodržiavaní kontinuity v procese výchovy, vzdelávania i vycvičovania, môže dôjsť k retardácii (spomaľovaniu) až ku škodám, ktoré sú nezvratné, alebo ťažko napraviteľné.

Kvalita školstva je nepretržitou a často diskutovanou témou. Aký je váš pohľad? V čom môže byť slovenské školstvo lepšie?

V školstve pracujem 40 rokov, vždy plná lásky k tomuto povolaniu, vlastne poslaniu a vždy s veľkou dávkou optimizmu a nekonečného entuziazmu. Dnes je to už viac menej len nádej, že raz sa opäť budú konštituovať skutočné  tímy odborníkov, ktoré dokážu vybudovať fungujúci,  kvalitný, efektívny a hlavne moderný systém vzdelávania.

V ostatnom čase sa všetci odvolávajú na kvalitu vzdelávania, kvalitu učiteľov, ale je veľmi málo tých, ktorí presviedčajú a kričia, že ak rezort školstva nebude prednostne, efektívne, finančne aj odborne podporovať a hlavne komplexne  meniť systém, nebudú kvalitní učitelia, nebude kvalitné vzdelávanie a ani kvalitní absolventi, ktorí sú potrební pre všetky rezorty zabezpečujúce chod a slušnú existenciu štátu. Opatrenia, ktoré sa uskutočňujú sú len akousi neopodstatnenou, nefunkčnou a neodborne realizovanou záplatou. Je neprofesionálne sa domnievať, že opačne to bude fungovať, resp.  myslieť si, že opak je pravdou.

Ak sa pozrieme na všetky okolité krajiny, krajiny sveta, ktoré sa dnes hrdia kvalitným vzdelávaním sú tie, ktoré vsadili na kvalitu a efektivitu tak, že prvým krokom bola maximálna finančná podpora štátu, tzv. finančná injekcia a rovnako morálna podpora od všetkých občanov hrdých na svoju vlasť a školský systém. Je zjavné, že bez takejto podpory nie je možné uskutočňovať systémové zmeny a povýšiť vzdelávanie na úroveň, ktorú na Slovensku tak túžobne očakávame. Očakávame také zmeny, aby sme mohli byť hrdí na nové generácie, ktoré budú plodmi nového moderného vzdelávania na Slovensku;

Slovenské školstvo a vzdelávanie má svoju tradíciu, od ktorej sme sa odklonili (na rozdiel napr. od Fínov, Švédov a pod., ktorí v duchu tradícií inovovali, zdokonaľovali svoje vzdelávacie systémy).

Či sme dobrí  a či môžeme byť lepší? Dobrí sme, len nie sme na seba hrdí a lepší môžeme byť  vo všetkých oblastiach vzdelávania a to predovšetkým vďaka pracovitosti, húževnatosti, obrovskej flexibilite, či adaptabilite slovenských učiteľov. Domnievam sa ale, že nám veľmi chýba cit pre vzájomnú pomoc, podporu, prajnosť, súdržnosť, ktorá by uľahčila tak potrebné systémové zmeny v celom rezorte školstva, na všetkých jeho úrovniach, pretože ak nefunguje systém, rúcajú sa všetky jeho súčasti. Ak súčasti systému sú chaotické, nedávajú základ k tvorbe dobre fungujúceho systému, potom sa nikdy fungujúci, kvalitný, efektívny  a hlavne moderný systém neutvorí.

Dobrí sme, len nie sme na seba hrdí a lepší môžeme byť  vo všetkých oblastiach vzdelávania a to predovšetkým vďaka pracovitosti, húževnatosti, obrovskej flexibilite, či adaptabilite slovenských učiteľov.

Chcem veriť, že odborníci  z oblasti vzdelávania načrú do tradícií slovenského školstva (konštituovanie výskumných tímov, tímov odborníkov na najnižších úrovniach pre potreby základných výskumov, na tvorbu návrhov, námetov, na tvorbu nových obsahov, na zmeny štruktúr a pod.), prepoja ich s požiadavkami smerujúcimi hlboko do budúcnosti a vytvoria moderný systém vzdelávania, ktorý bude pripravovať absolventov nie pre súčasnosť ako je to dnes, ale pre budúcnosť. Preto je potrebné aby sa zmenili nielen naše školy, učitelia, obsahy vzdelávania, ale celý vzdelávací systém, ktorým sa zabezpečia potreby budúcnosti.

Po slovenských absolventoch vždy bol vo svete veľký dopyt, a je známe, že vo svete je značný počet úspešných Slovákov, len tu ich mnohokrát nedoceňujeme a nerobíme všetko preto, aby sme si ich tu, na Slovensku udržali.

foto: archív Z. Huľovej