slideslideslideslide

Novinky

Psy nie sú hračky, ale ani deti, a nemusia sa preto nosiť na rukách

20.2.2017
Psov milovali Gréci, Rimania i Kelti, je výnimočný v mnohých ohľadoch a asi nielen psíčkari potvrdia, že je aj najlepším priateľom človeka. O ich civilizačnom a kultúrnom význame sa zhovárame s naslovovzatým odborníkom. Možno vás prekvapí, že nie je priamo “kynológ”, ale historik a latinčinár, ktorý pracuje na v Slovenskej akadémii vied.  Aby ste nevyšli na psí tridsiatok, prečítajte si náš rozhovor s Petrom Bystrickým, PhD.  

Veda skutočne prebáda všetky oblasti, aj takú netradičnú, ako je „kynológia“. Napísali ste monografiu Pes v mytológii, náboženstve a folklóre v staroveku a stredoveku. Otázka znie: prečo? Ako ste sa vôbec dostali k takejto téme?

S kolegami z Oddelenia najstarších dejín Historického ústavu SAV sme pracovali na projekte „Človek a svet zvierat v stredoveku“, v rámci ktorého sme sa venovali rôznym zvieratám a rôznym aspektom a prejavom spolužitia ľudí a zvierat, ich symbolike, významu apod. Ja som si vybral psa a zameral sa na dve témy – pes ako súčasť liečiteľských kultov a v spojení so smrťou a posmrtným životom. Výsledkom tohto projektu bola kolektívna monografia, do ktorej prispeli aj ďalší slovenskí a českí autori. Po skončení projektu som využil nazbieraný materiál o psoch a spracoval do tejto monografie.

Ako sa vôbec získavajú poznatky, základné fakty, k takej téme, akú rolu zohral pes v minulosti? Čerpáte najmä z dokumentov, literatúry či zachovaných malieb alebo máte aj iné zdroje?

Pre mňa boli najdôležitejšie písomné pramene rôznej povahy – mýty, náboženské texty, zákonníky, dejepisné diela, cestopisy, eposy, rôzne príbehy, odborno-náučné práce apod. Ďalším zdrojom poznatkov je aj archeológia. Ľudia totiž na mnohých miestach sveta a v rôznych dobách pochovávali psov (alebo ich časti plniace úlohu amuletov) vo svojej blízkosti či dokonca v spoločných hroboch. Niekde sa dokonca našli väčšie či menšie psie pohrebiská. Taktiež sa zachovalo alebo archeologickým výskumom objavilo veľa reliéfov, malieb, figúriek, sošiek, sôch, nádob, hračiek psov a dokonca aj grécko-rímske psie sarkofágy. Tieto vyobrazenia psov sú v mnohých prípadoch veľmi realistické a môžeme si vytvoriť veľmi dobrú predstavu, ako psy v staroveku a v rôznych oblastiach vyzerali, aké plemená ľudia uprednostňovali, ale tiež aj o tom, aký k nim mali vzťah.

Zaujímavé je, že opisujete zblíženie vlkov a ľudí tak, že sa časť vlkov mohla osamostatniť, živiť sa tým, čo ľudia neskonzumovali a následne sa zblížiť. Podarilo sa takéto zblíženie jedine medzi človekom a psom, možno človekom a mačkou, alebo aj inými zvieratami?

Nevie sa presne, ako došlo k zdomácneniu psa. Nedá sa preto úplne vylúčiť ani to, že ľudia prvých psov chovali ako zdroj mäsa. Predstava, že si človek osvojil vĺčatá, nechával si tie krotké a tie potom ďalej krížil, nie je veľmi reálna. Nie že by k tomu nikde na svete nemohlo dôjsť, ale praveký lovec nemal potrebné znalosti ani čas na to, aby sa šľachteniu vlkov, čo by si vyžadovalo nachádzať neustále nové a nové vĺčatá, cieľavedome venoval. Nemal napokon ani potrebu, pretože nemohol vedieť, že by z vlka mohol vyšľachtiť oddané zviera, ktoré mu bude pomáhať strážiť osadu a loviť iné zvieratá. Vlky totiž na rozdiel od psov ani nebrešú (resp. brešú za iných okolností). Hoci vlky a psy sú si geneticky takmer identické, nie sú to rovnaké zvieratá. Vlk sa napríklad dá vycvičiť, ale nie zdomácniť. Prikláňam sa preto k názoru, že prvotný pes sa zdomácnil sám, keď ešte ako vlk začal sledovať nielen stáda migrujúcich zvierat, ale aj tábory kočovných lovcov, ktorí za sebou zanechávali dostatok odpadkov, a pojedať vyhodené zvyšky. Takéto súžitie ľudí a vlkov, ktoré postupne strácali nielen potrebu loviť, ale aj svoju ostražitosť a plachosť, mohlo trvať tisícročia bez toho, aby z neho mal nejaký osoh aj človek. Zmena nastala asi až vtedy, keď si ľudia uvedomili výhody mať vo svojej blízkosti ešte stále nedomestikovaných psov, ktoré ich napríklad štekotom upozorňovali na nebezpečenstvo alebo blížiace sa zvieratá. Možno dokonca tieto psy samé od seba začali lovcom pomáhať pri love výmenou za podiel na koristi. Podobne ako psy sa zrejme k človeku, už roľníkovi, produkujúcemu dostatok odpadu dostali neskôr aj mačky alebo prasatá, ale aj iné zvieratá, ktoré sa pri ňom udomácnili a stále udomácňujú, ale nie domestikujú (dnes napr. holuby, vrany, medviediky).

V čom je pes vo vzťahu k ľuďom iný ako ostatné zvieratá?

Pes je výnimočný v mnohých ohľadoch. Je to spoločenské a teritoriálne zviera žijúce vo svorkách s pevnou hierarchiou, ktorá je v mnohom podobná ľudskej spoločnosti. Práve táto podobnosť umožnila, že psy do nej tak dobre zapadli. Napriek tomu, že pes je pôvodne dravec a mäsožravec, dokázal si navyknúť na ľudskú stravu, v minulosti takmer výlučne len chlieb, a nielen že toleruje, ale aj chráni ostatné zvieratá žijúce s človekom, napríklad kozy, ovce a hydinu. Ďalšou prednosťou psa je jeho veľkosť. Teoreticky by sa napríklad aj z medveďa dal vyšľachtiť strážny „medveď domáci“, ale živiť a starať sa o také veľké zviera by bolo veľmi drahé. Pes teda nie je príliš veľký a nemá ani veľké nároky. Pes je tiež inteligentný, učenlivý, cvičiteľný, verný, oddaný, odvážny, obetavý, vytrvalý a má schopnosti, ktoré človeku chýbajú – čuch, sluch a rýchlosť. Veľkou výhodou (ale zároveň aj problémom) je však jeho veľká reprodukčná schopnosť. Pes je tiež jediné zviera, ktoré inštinktívne zvláda niekoľko úplne rôznych úloh naraz. Vie napríklad nielen vycítiť a ohlásiť blížiace sa nebezpečenstvo, ale na rozdiel od ostatných zvierat sa nenechá ukradnúť ani mu nechýba odvaha a možnosti brániť seba i ostatné zvieratá. Pastierstvo by bolo bez psov v podstate nemožné, pretože už dva psy zvládnu prácu za niekoľkých ďalších ľudí – chránia stádo vo dne v noci pred dravcami a zlodejmi, pomáhajú pastierom viesť stádo a udržiavať ho pokope, zháňať späť odlúčené zvieratá, konzumujú zvyšky po zabíjačkách alebo po narodení mláďat apod. Psy našli uplatnenie aj v lovectve a výrazne zvýšili efektivitu lovcov. Dokážu korisť vystopovať, vysliediť, vyduriť, nahnať do pasce, dostihnúť ju, chytiť a znehybniť, raniť alebo doraziť, strážiť usmrtenú pred mrchožrútmi až do príchodu lovca alebo ju doniesť z vody bez toho, aby ju začali sami žrať. V minulosti bolo lovectvo do veľkej miery aj umením a vyžadovalo si odvahu, zručnosť a silu. Lovci boli vyzbrojení len oštepmi, lukmi a nožmi, preto sa im zviera podarilo častokrát len raniť. Vystopovať unikajúce ranené zviera a dostať ho už bolo úlohou psov.

Psy majú rozličné využitie: stráženie, pasenie, ochrana, poľovníctvo, ale boli aj stále sú spoločníkmi človeka. Boli obdobia, keď niektoré činnosti prevládali viac? Sú dnes skôr spoločníkmi alebo naďalej pretrvávajú aj iné poslania a využitia?

Dnes sa už s ústupom pastierstva a lovectva pochopiteľne dostali úlohy psov spojené s pasením a lovením do úzadia. Nie však pastierske a lovecké psy samotné. Oba druhy stále sprevádzajú človeka, aj keď už najmä ako jeho spoločníci. Dodnes sa však psy používajú pri strážení objektov a majetku. Keltskí náčelníci napríklad používali psov aj ako telesných strážcov, v Malej Ázii sa psy používali v boji na rozohnanie lukostrelcov protivníka alebo na ochranu vlastných. Psy používa armáda a polícia dodnes, a nie iba na stráženie a rozháňanie. Výnimočne dobrý psí čuch našiel uplatnenie pri stopovaní a hľadaní výbušnín, drog apod., jeho rýchlosť, odvaha a obetavosť zase pri prenasledovaní alebo plnení špeciálnych úloh. Psy dnes pomáhajú aj záchranárom po zemetrasení alebo páde lavíny, kde je ich prítomnosť nenahraditeľná, pretože už jeden pes dokáže zvládnuť to, na čo by boli potrebné desiatky a desiatky ľudí, a veľakrát na miestach, kde sa technika ani nedostane. Psy pomáhajú aj nevidomým či hendikepovaným ľuďom, alebo pacientom pri terapii. Psov majú aj záchranári na mori a psy našli uplatnenie aj v lekárstve – experimentuje sa napríklad s ich schopnosťou čuchom odhaliť rakovinu alebo náhle fyziologické zmeny.

V ktorom historickom období bola doba či kultúra prajná ku psom? Je dnešná doba priaznivá pre psy? Je „psíčkárenie“ prospešné pre samotných psov?

Nejde ani tak o obdobia ako skôr o kultúry. V Európe dodnes prevažuje pozitívny vzťah k psom. Psov milovali Gréci, Rimania i Kelti. Už v staroveku sa šľachtili psy a bolo známych niekoľko plemien, nazývaných podľa pôvodu ako napríklad psy molosské, krétske, spartské, indické, melitské, neskôr pribudli aj keltské plemená, a vznikali prvé príručky lovu so psami, tzv. kynegetiká. Rímski spisovatelia Varro alebo Columella sa zase venovali pastierskym a strážnym psom, ich výberu, výzoru a výcviku. Psy sa tešili obľube aj v stredoveku a bežne sprevádzali šľachticov a kráľov, vzdať sa ich nevedeli dokonca ani mnísi a mníšky v kláštoroch. V 14. storočí napríklad napísal francúzsky gróf Gaston Fébus, vlastniaci stovky psov, loveckú príručku, dodnes známu pre jej nádherné ilustrácie. Nie je vôbec náhoda, že moderná kynológia vznikla práve v Európe. Psov mali radi aj starovekí Egypťania a niektoré psy chované v Egypte patria k najstarším plemenám vôbec, napríklad basenji, saluki alebo chrty. Egypťania psov zobrazovali na reliéfoch alebo maľbách na stenách i v pohrebných komorách, napríklad ako sprevádzajú svojho pána alebo ako sedia pod jeho stoličkou. K viacerým obrazom psov boli vyryté alebo namaľované aj ich mená. Dnes je známych takmer 100 egyptských psích mien a pozoruhodné je, že mená sa neuvádzali k obrazom iných domácich zvierat, napríklad mačiek alebo opíc. Psy sa výnimočnému postaveniu a úcte tešili aj v perzskom zoroastrizme. V tomto náboženstve psa považovali za druhého najvyššieho tvora hneď po človeku. Pes sa používal pri očistných posmrtných obradoch, aby zahnal démona smrti, a človek, ak chcel, aby mu po smrti psy pomáhali cestou do raja, mal potulných psov kŕmiť. Bitie, zabitie psov alebo trebárs aj zlá strava sa trestali bičovaním alebo prepočtom na peňažnú pokutu. Zoroastrián sa musel postarať o kotnú sučku, ktorú našiel na ulici, až do narodenia šteniatok, a ak na ceste spal pes, nesmel ho zobudiť ale mal ho obísť. Naopak, v judaizme a islame bol povolený len pracovný vzťah k psom. Psy nesmeli žiť v dome a už vôbec sa nemali chovať ako maznáčikovia a spoločníci, ale mohli sa držať iba za určitým účelom – pasenie, stráženie a v islame aj lov. Takmer až neosobný vzťah však neznamená, že židia resp. moslimovia mohli svojich psov zanedbávať a týrať ich. Naopak, tiež sa museli o svoje zvieratá vrátane psov starať a kŕmiť ich. Na druhej strane, veľkým problémom už v staroveku boli voľne žijúce psy, ktoré nemali svojho pána. Žili síce v blízkosti ľudí, ale nikomu nepatrili a nikto sa o nich nestaral. Tieto psy sa živili odpadkami a zdochlinami a párili sa jeden z druhým. Aj tu preto môžeme badať jeden zo zdrojov averzie k psom ako k najbiednejším, najúbohejším a najnižším zo všetkých domácich zvierat a pôvod rôznych nadávok do psov a súk, ktoré prežívajú až dodnes. Ak sa tieto potulné psy premnožili, stávali sa pre ľudí veľkým problémom, obzvlášť ak sa začala šíriť besnota, ktorá svojim priebehom patrila dlhé stáročia k najhroznejším chorobám a ktorá vždy končila smrťou. Preto v staroveku i stredoveku, dokonca aj v slovenských mestách, dochádzalo z hygienických a bezpečnostných dôvodov alebo aj zo strachu z besnoty k zabíjaniu voľne žijúcich psov. Túto úlohu vykonával kat alebo iní mestom platení zamestnanci.

Môže byť prehnaná láska ku psom škodlivá či nezdravá? Ako správne a zdravo by sa mal človek chovať ku psom?

Ak, tak škodlivá a nezdravá len pre psy. O správnom prístupe a starostlivosti o psy existuje mnoho príručiek, nie je preto potrebné sa tomu zvlášť venovať. V skratke však – niektorí ľudia zabúdajú alebo si neuvedomujú, že psy nie sú hračky, ale ani deti, a nemusia sa preto nosiť na rukách, nepotrebujú sa obliekať ani sa neustále pusinkovať. Takéto prejavy lásky nezaručia, že pes bude šťastný. Psy, veľké či malé, sú stále psami, a stále majú svoje psie potreby. Každý pes by mal absolvovať aspoň základný výcvik a mal by mať dostatok pohybu. Pes je tiež spoločenské zviera, nemal by teda vyrastať a žiť izolovaný od ostatných ľudí a psov. Je známe, že psy sú pažravé. Je to dedičstvo ich dávnej minulosti, keď museli jesť, keď bolo čo, a jesť čo najviac a čo najrýchlejšie. Ľudia by mali preto odolať „psím očiam“ a nedávať im dobroty pre nič za nič. Prekrmovaním psom možno robíme chvíľkovú radosť, ale rozhodne im nepomáhame.

Je pes naozaj najlepší priateľ človeka? Platí to aj opačne?

Pes je nepochybne najlepším priateľom človeka. Viaceré príbehy zo staroveku i stredoveku vyzdvihujú práve psiu vernosť k svojmu pánovi, ako sa hovorí, „až za hrob“. Píše s a v nich, ako psy po smrti svojho pána odmietali jesť, ako odmietali opustiť jeho telo alebo hrob, skončili za jeho telom do plameňov alebo do rieky, ako bránili pána aj za cenu svojho vlastného života, varovali ho pred úkladmi, čakali na jednom mieste bez jedla a vody až do vysilenia, či trebárs len odhalili milenca nevernej manželky apod. Opačne to však neplatí a človek sa k psom dokáže dodnes správať veľmi kruto alebo nevšímavo. O našom vzťahu k psom veľa vypovedajú už naše prirovnania, porekadlá, príslovia apod., napríklad: byť pod psa, život pod psa, psie časy, psie počasie, ani psa nehodno von vyhnať, príde na psa mráz, zima ako v psinci, vyjsť na psí tridsiatok, ani pes po ňom neštekne, nevkročí sem ani pes, chodí za ním ako pes, ani pes to nežerie, nasadiť psiu hlavu, kto chce psa biť, palicu si nájde, zmlátiť ako psa, ako zbitý pes, dostal, čo pes nechce, atď.

Aký je váš osobný vzťah ku psom?

Ja osobne mám psov veľmi rád a jedného mám aj doma. Je to zlatý anglický kokeršpaniel a volá sa Thor. Meno som mu dal po ryšavom severskom bohovi hromu. Na obojku okrem známok nosí kovový prívesok v tvare runy Þ (Th).

Do akej ďalšej práce sa plánujete pustiť? Máte na obzore nové projekty?

Moja kniha je najmä o psoch v staroveku a obzvlášť v starovekých náboženstvách a mytológiách, preto by som chcel v blízkej budúcnosti ešte napísať ďalšiu o psoch v európskom stredoveku, pre ktorý už v tejto knihe nezostalo veľa miesta. Tiež by som ešte rád urobil aj knihu o vlkolakoch, keďže vlk je jediné zviera, na ktoré sa človek vo svojej fantázii premieňa (alebo mení) od najstarších čias až po súčasnosť.