iGenerácia nechce čakať, multitaskuje, pozná technológie, ale nejde do hĺbky
Pracovala ako projektantka a konštruktérka riadiacich systémov robotov, neskôr ako odborná asistentka na Katedre technickej výchovy. V súčasnosti je dekankou Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Analyzovala digitálne zručnosti dnešnej generácie. Docentka Jana Burgerová.
Sú dnešné deti i mladí digitálnou generáciou?
Ak digitálnou generáciou nazývame Net-Generáciu, Z-Generáciu alebo iGeneráciu, tak potom dnešné deti a mládež ňou určite sú. Naznačujú to ich všeobecné charakteristiky nielen v oblasti práce s digitálnymi technológiami, ale aj s celkovým správaním, postojom k spoločnosti, či budúcemu povolaniu.
Aké sú znaky tejto digitálnej generácie? Čo je pre ňu typické? Aké sú jej charakteristiky?
Ich hlavnou charakteristikou je, že sa narodili do globalizovanej informačnej spoločnosti, čo so sebou prináša kontakt s digitálnymi technológiami už od útleho veku. Nikto ich pracovať s technológiami neučil, a predsa to vedia niekedy lepšie ako človek, ktorý sa to snaží naučiť. Čas a priestor je v ich ponímaní často značne relatívny. Je to generácia, ktorá nechce čakať. Spätnú väzbu potrebuje mať čo najskôr, čo je dôsledok práce s interaktívnymi technológiami. Generácia, ktorá je zvyknutá robiť viacero veci súčasne – tzv. multitasking (čo je často na škodu). Ak sa na to pozrieme z iného pohľadu, je to aj generácia (ako naznačujú mnohé výskumy), ktorá síce vie pracovať s technológiami, ale nevie ich dostatočne využiť napr. v škole, či v práci. Generácia, ktorá technológie pozná len povrchne, a často je pre ňu ťažké dostať sa do hĺbky.
Je to generácia (ako naznačujú mnohé výskumy), ktorá síce vie pracovať s technológiami, ale nevie ich dostatočne využiť.
Považujete sa napríklad aj Vy osobne za súčasť digitálnej generácie? Nie je takpovediac celá naša civilizácia digitálnou?
Ja sa za digitálnu generáciu nepovažujem, narodila som sa v inej dobe. Aj keď u mňa je to špecifické, pretože som v 80-tych rokoch minulého storočia študovala na Elektrotechnickej fakulte SVŠT Odbor technická kybernetika a robotika, v štúdiu som sa intenzívne stretla s počítačmi, s programovaním, s jazykom umelej inteligencie, následne som pracovala vo výskumnom ústave, kde našou prácou bolo vyvíjať roboty, programovať ich a nasadzovať do výroby. V začiatkoch to neboli počítače, aké pozná dnes bežný človek, neskôr už technológie dostali zelenú aj pre bežného používateľa. Dnes vyučujem informatiku na univerzite, žijem a pracujem v informačnej spoločnosti, ale niektoré aplikácie technológií nevyužívam (napr. Instagram) a ani nechcem.
Venovali ste sa testovaniu jej digitálnych zručností. Ako to dopadlo? Aké sú výsledky?
Testovanie sme realizovali dvakrát, celkovo možno paradoxne – napriek všeobecným tvrdeniam – konštatovať, že v roku 2017 boli študenti menej úspešní v porovnaní s testovaním v roku 2016 – vo všetkých testovaných doménach. Na základe našich doterajších výskumov usudzujeme, že digitálne zručnosti digitálnej generácie sú vo všeobecnosti nadhodnotené, ako dokazujú aj mnohé ďalšie štúdie. Digitálne zručnosti digitálnej generácie, ako je komunikácia, sociálne siete, hranie hier, sledovanie videí a počúvanie hudby, nie sú zďaleka dostatočné na študijné a pracovné účely v budúcnosti.
Je niečo, čo Vás pri testovaní digizručností prekvapilo?
Najviac, ale ani nie prekvapujúce pre mňa bolo, že doména s najnižšou mierou úspešnosti sa ukázala bezpečnosť a počítačové systémy. Vzhľadom na vzorku vysokoškolských študentov je to značne závažné, že úloha súvisiaca s duševným vlastníctvom priniesla najnižšiu mieru úspešnosti (iba 34% v roku 2016 a 23% v roku 2017).
Digitálne zručnosti digitálnej generácie, ako je komunikácia, sociálne siete, hranie hier, sledovanie videí a počúvanie hudby, nie sú zďaleka dostatočné na študijné a pracovné účely v budúcnosti.
Ako zabezpečiť, aby sa z digitálnej generácie nestala degenerácia?
Človek sa rodí ako bytosť, a až výchovou a vzdelaním sa z neho stáva plnohodnotný človek. Všetko teda stojí a padá na tom, ako sa k tomu postaví spoločnosť reprezentovaná rodičom, učiteľom. Podľa môjho názoru je preto veľmi dôležitá rodina, postoj k technológiám v nej. Škola má plniť v začiatkoch funkciu osvety, aby učiteľ už v materskej škole bol digitálne gramotný a mal prehľad, ako v správnej miere, ale aj ako a aké informácie dieťaťu poskytnúť, načo ho upozorniť, k čomu ho viesť v informačnej spoločnosti.
Ako si vytvoriť zdravý vzťah k technológiám, mobilným zariadeniam, či všadeprítomnému internetu?
Technológie boli vyvinuté, aby uľahčovali, automatizovali prácu, dnes už aj zábavu, prioritne sú tu pre nás a nie naopak (zatiaľ)… Ak teda začneme mať pocit, že nás náš smartfón prenasleduje, je to prvý znak, že niečo nie je v poriadku, a treba pribrzdiť. Správna miera, kvalitné informácie a potrebný nadhľad by mali byť doménou školstva na všetkých úrovniach.
Má na školách miesto čoraz viac rastúce používanie digitálnych pomôcok?
Treba nájsť správnu mieru. Technológie sú tu, nevyhneme sa im a škola by sa im vyhýbať nemala, práve naopak, škola by mala byť osvetou, relevantným zdrojom informácií zároveň. Kto, ak nie školstvo a fundovaní pedagógovia by mali flexibilne reagovať na potreby spoločnosti.
Bude škola ešte niekedy aspoň trochu „analógová“?
Bola, je a bude. Minimálne jeden analógový prvok pretrvá a to je učiteľ. Sociálny kontakt v rôznych formách je v škole, najmä v mladšom veku, nesmierne dôležitý aj z pohľadu výchovy.