CESTA K POVOLANIU: Vedec neodloží problém s tým, že ho nejde vyriešiť
Venuje sa biológii nádorovej bunky, do augusta 2017 bola vedeckou riaditeľkou Ústavu experimentálnej onkológie Biomedicínskeho centra SAV a je Vedkyňou roka 2014. Lucia Kučerová poskytla rozhovor portálu Eductech – nielen o svojom povolaní.
Vyštudovali ste biochémiu na Prírodovedeckej fakulte. Ako ste sa k tomu dostali?
Už počas štúdia na gymnáziu som inklinovala ku prírodovedným disciplínam, zapájala som sa do súťaží z matematiky, biológie alebo chémie, najprv to boli rôzne olympiády a potom aj korešpondenčné semináre. Na rôznych sústredeniach som stretla a spoznala sa s ďalšími študentmi s podobnými záujmami, čo napokon vyústilo do rozhodnutia podať si prihlášku na Prírodovedeckú fakultu.
Čo Vás najviac ovplyvňovalo pri výbere povolania? Osobný záujem, rodičia, perspektíva do budúcna?
Na nasmerovanie k štúdiu boli pre mňa asi najviac rozhodujúce moje záujmy a náklonnosť ku prírodným vedám. Počas štúdia na vysokej škole už ovplyvnili môj výber profesori a pedagógovia, ktorí dokázali prednášať svoju tému tak príťažlivo, že sme chceli aj my robiť také úžasné výskumy ako oni. A potom to bola trošku aj vec náhody, pretože sa muselo nájsť voľné miesto v labáku pre prijatie na diplomovku, a potom aj na ďalšie doktorandské štúdium.
Je možné nejako mladým poradiť, ako v sebe nájsť to svoje povolanie? Na aké signály byť vnímavý?
Mladým ľuďom by som poradila porozmýšľať nad tým, v čom sú ich silné stránky, v čom vynikajú a v akých typoch úloh a situácií sa dobre cítia. Odlišne bude profesionálne smerovať ten, kto rád komunikuje a má organizačné schopnosti, ako introvertný hĺbavý človek, ktorý má veľmi dobré abstraktné a logické myslenie, ale nerád sa prezentuje na verejnosti. A tiež si asi študenti prirodzene vyberajú podľa záujmov: niekto má rád cudzie jazyky a nevadí mu, že sa tam často treba učiť veci naspamäť, a inému vyhovuje, keď sa veci dejú prísne logicky, dajú sa odvodiť a analyzovať.
Môže byť aj veda povolaním? Pre koho? Kto má najlepšie bunky na vedeckú a výskumnú činnosť?
Vedecká činnosť ako povolanie je vhodná pre ľudí s kritickým myslením, so schopnosťami analyzovať, pre tých, ktorí vedia hľadať súvislosti, logické prepojenia a majú aj istú dávku fantázie, a dokážu si predstaviť aj nepredstaviteľné, veda je pre tých, ktorí dokážu veriť aj v nemožné. Vedec je človek, ktorý neodloží problém s tým, že to vyriešiť nejde, ale skôr sa k nemu bude vracať dovtedy, kým nenájde cestu, ktorou to ide.
Venujete sa biológii nádorovej bunky. Tu napadá možno hlúpa, ale pochopiteľná otázka: prečo vôbec v sebe máme nádorové, zvrhnuté bunky? Prečo nefungujú normálne? Čo ich pokazilo?
Nádorové bunky vzniknú v dôsledku nahromadenia poškodení v našich zdravých bunkách, keďže počas života je náš organizmus vystavený mnohým vplyvom. Ich pôsobením vzniknú v našich bunkách zmeny, ktoré sa buď opravia, alebo poškodia bunky natoľko, že odumrú a nahradia ich nové. Akonáhle sa však tieto poškodenia neopravia a bunky s nimi ďalej žijú a delia sa, nerozpozná ich imunitný systém, uniknú dohľadu a prekonajú všetky bariéry, ktorými sa organizmus bráni, začnú sa poškodené zmenené nádorové bunky, ktoré unikli kontrole, množiť a nereagujú na signály z okolia.
Všeobecne je verejnosť veľmi citlivá a vnímavá na liečbu rakoviny. Ako v sebe vyvažujete profesionálny záujem a súčasne negatívne pocity a emócie, ktoré prináša toto ochorenie?
Tým, že sa pohybujem vo výskumnej sfére, v laboratóriách, tak pre nás, vedcov, ktorí nie sme denne konfrontovaní s negatívnymi dopadmi tohto ochorenia, je to predsa len o niečo ľahšie. Ale priznávam, že občas zažívam veľký pocit frustrácie, keď sa na mňa obrátia priatelia alebo príbuzní s otázkou, že čo tam teda robíme, keď je tej rakoviny stále tak veľa a ako to, že ju ešte nevieme liečiť, keď už na tom tak dlho robíme.
Občas zažívam veľký pocit frustrácie, keď sa na mňa obrátia priatelia alebo príbuzní s otázkou, že čo tam teda robíme, keď je tej rakoviny stále tak veľa a ako to, že ju ešte nevieme liečiť, keď už na tom tak dlho robíme.
Veľakrát médiá oznámili, že vedcom sa darí vyliečiť rakovinu. Sú to často predčasné a nafúknuté bombastické správy, ktoré ale dávajú nádej, že rakovina je liečiteľná. Ako to vidíte Vy? Je aspoň mizivá šanca, že raz ľudstvo bude schopné liečiť rakovinu, resp. sa jej úplne zbaviť?
Prehnané a bombastické správy sa objavujú nielen o liečbe rakoviny a každý kriticky rozmýšľajúci čitateľ nad tým pozdvihne nedôverčivo obočie. Áno, objavy sa dejú, vznikajú mnohé nové prístupy k liečbe, testujú sa postupne na rôzne typy nádorových ochorení a s niektorými cielenými liečivami už boli dosiahnuté vynikajúce výsledky. Nádorové bujnenie je možné dostať pod kontrolu, niekedy aj úplne vyliečiť, vždy záleží aj od konkrétneho typu ochorenia a jeho biologických vlastností. Rakovinu už bez diskusie liečiť vieme, a dúfam, že bude čoraz viac situácií, keď ju budeme vedieť aj vyliečiť.
Sú nejaké rady, ktoré by bolo dobré si osvojiť, ako predchádzať vzniku nádorového ochorenia? Existuje nejaká prevencia?
Na túto tému chodíme prednášať už stredoškolským študentom, pretože existuje mnoho opatrení, ktorými sa riziko dá znížiť. Proti genetickej výbave, ktorú sme dostali do vienka, samozrejme nič nezmôžeme, ale všetci by sme sa mali snažiť žiť zdravým a rozumným životným štýlom: vieme veľmi dobre, že ako prevencia funguje pravidelná konzumácia ovocia a zeleniny, obmedzenie údených potravín, dôležitý je pohyb a udržiavanie normálnej hmotnosti, treba sa vyvarovať nadmerného opaľovania, nefajčiť, toto vymenujú aj deti z materskej škôlky. Pomáha to pri prevencii všetkých civilizačných ochorení, vrátane onkologických. Prevencia existuje na mnohých úrovniach, vrátane prevencie u lekára, ktorú Slováci ešte stále veľmi podceňujú.
Ako prevencia vzniku nádorového ochorenia funguje pravidelná konzumácia ovocia a zeleniny, obmedzenie údených potravín, dôležitý je pohyb a udržiavanie normálnej hmotnosti, treba sa vyvarovať nadmerného opaľovania, nefajčiť.
Pred pár rokmi ste sa stali Vedkyňou roka 2014. Znamenalo pre Vás niečo toto ocenenie?
Áno, ocenenie bolo pre mňa samozrejme veľmi významné, pretože vyjadruje poďakovanie nielen mne, ale aj celému nášmu kolektívu, spolupracovníkom a kolegom za náročnú prácu vo výskume, ktorý pre verejnosť ostáva schovaný za dverami výskumných laboratórií a pre laika je aj veľmi ťažko porozumiteľný. Takýmto pozitívnym spôsobom sa teda upozorňuje na našu prácu a možno to aj dá inšpiráciu ďalším mladým ľuďom venovať sa vedeckej práci.
Boli ste vedeckou riaditeľkou Ústavu experimentálnej onkológie Biomedicínskeho centra SAV. Aké organizačné schopnosti a zručnosti si táto pozícia vyžaduje?
V pozícii vedeckej riaditeľky som pôsobila do konca augusta 2017 a táto pozícia vyžaduje manažérske zručnosti, ktoré sú diametrálne odlišné od tých, ktoré vyžaduje vedecká práca. Treba s pracovníkmi neustále komunikovať, odovzdávať im informácie a zbierať potrebné informácie od nich, riešiť najrôznejšie otázky, často technického, formálneho a legislatívneho charakteru, od ktorých závisí hladký chod práce na ústave. Je to veľmi náročná pozícia, pretože zahŕňa obrovské spektrum úloh, a od toho, ako ich riaditeľ zvládne, závisí osud všetkých zamestnancov.
Foto: Archív L. Kučerovej