CESTA K POVOLANIU: Vždy hľadám pravdu, krásu a šťastie, vraví Vedkyňa roka 2015 a odborníčka na akustiku Monika Rychtáriková

Najprv jej nevyšla kariéra basketbalistky, preto sa potom chcela stať hudobnou skladateľkou. Kvôli problémom s hlasom presedlala na medicínu. Nevyšlo ani to. Znie to ako success story? Dnes sa rozprávame s Vedkyňou roka 2015, odborníčkou na  stavebnú a priestorovú akustiku, ktorá pôsobí na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Prof. Ing. Monika Rychtáriková, PhD.

Priťahuje ma mentalita prvých univerzít

Bola Vaša cesta k povolaniu lineárna, bez nejakých výkyvov, alebo mala poriadne zákruty?

Ak by som cestu k povolaniu mala popísať matematickou funkciou, tak tá moja by určite nebola lineárna. Celkom iste by však bola spojitá a mala aj svoju tzv. limitu, čiže hodnotu, ku ktorej sa neustále približuje. Touto cieľovou hodnotou a ústrednou témou môjho putovania životom bolo vždy „hľadanie pravdy, krásy, šťastia a lásky v spoločenstve ľudí“.

Cieľovou hodnotou a ústrednou témou môjho putovania životom bolo vždy „hľadanie pravdy, krásy, šťastia a lásky v spoločenstve ľudí.

Postupne som s radosťou zistila, že to, čo ma tak bytostne priťahuje, je práve tá mentalita prvých univerzít, ktoré neboli inštitúciami, alebo fabrikami na produkciu študentov a publikácií, ale miesta pre vzdelanie, vedu a umenie, miesta, kde učitelia a študenti spoločne hľadali pravdivé odpovede na otázky. Prostredníctvom umenia rozvíjali svoje abstraktné myslenie a učili sa chápať krásu. V stredovekých dišputách sa učili rozumne argumentovať a počúvať oponenta.

V tejto súvislosti, t.j. pri ceste za povolaním, si treba uvedomiť jednu dôležitú vec. Je rozdiel medzi povolaním a zamestnaním. Je to ako so softvérom a hardvérom, pričom jedno bez druhého nemôže existovať. Pre mňa bol ten „softvér“ od začiatku akosi jasnejší. Hardvér, a teda ten materiálny priestor, v ktorom človek svoje povolanie môže realizovať, sa v mojom živote veľakrát zmenil.

Je rozdiel medzi povolaním a zamestnaním. Je to ako so softvérom a hardvérom, pričom jedno bez druhého nemôže existovať.

Keď sme v roku 1988 vyhrali majstra Slovenska v basketbale, nevedela som si inú kariéru, ako kariéru športovkyne ani predstaviť. O dva roky som však ochorela do takej miery, že som celé dva roky nemala dovolené športovať. Začala som sa viac venovať hudbe a pomýšľala som na kariéru hudobnej skladateľky a speváčky. Tento sen však bol rýchlo zmarený, keďže som mala tesne pred operáciou štítnej žľazy a nikto nevedel, ako môj hlas dopadne. Počas dvojmesačného obdobia v nemocnici som sa postupne rozhodla ísť študovať na Lekársku fakultu UK. Pravdou je, že po narkóze sa ťažšie pripravovalo na maturitu a súčasne aj na prijímacie pohovory. Takže nevyšlo ani to. Otvorili sa mi však dvere k technike. Úplne náhodou, a asi vďaka tomu, že som rozumela slovu „architektúra“.

Je veľmi dôležité, aby človek zmenu svojich okrajových podmienok v živote nevnímal ako obmedzenie, ale ako šancu realizovať inú výzvu. Treba sa pozerať dopredu a príliš dlho sa neobzerať. V živote je to ako pri jazde na lyžiach. Ak sa nepozeráš pred seba, tak spadneš.

V živote je to ako pri jazde na lyžiach. Ak sa nepozeráš pred seba, tak spadneš.

Po prednáške nebudem hlúpejšia, ako pred ňou

Zaujalo ma, že ste pôvodne chceli ísť na medicínu. Dostať sa však na stavebnú fakultu musel byť asi poriadny šok, že?

Áno, šok to bol a veru poriadny. Ale zapríčinený tak trochu aj mojou vlastnou vinou. Neabsolvovala som totiž prípravné kurzy, ktoré Stavebná fakulta STU ponúkala pre gymnazistov presne preto, aby ich prechod na technickú univerzitu bol plynulý.

Veľmi dobre si pamätám na prvý deň na stavebnej fakulte. Prvá hodina boli stavebné materiály. Zatiaľ, čo sa mi ešte v mysli vybavovali všetky latinské názvy oporno-pohybovej sústavy človeka, na hodine sa hovorilo o mernej hmotnosti voľne sypaného a voľne striasaného kameniva. Okrem chemického prvku „vápnik“ to s ľudskou kostrou nemalo nič spoločného. Prišli ďalšie hodiny: geodézia, deskriptívna geometria a geológia. Bolo to všetko nové a zaujímavé, ale postupne som získavala pocit, že na túto fakultu naozaj nepatrím. Moje inžinierske štúdium zachránila posledná hodina „matematika“. Pamätám si aj meno učiteľa, volal sa Ladislav Mišík a bol známy aj tým, že behával maratóny a kondične vedel zničiť aj svojho psa. Tento predmet mi počas prvého semestra vždy dvakrát do týždňa vrátil sebavedomie, stratené na ostatných predmetoch.

Potom sa to už nejak rozbehlo. Priznám sa vám, že som počas celých piatich rokov nevynechala takmer ani jednu prednášku. Vždy som si povedala, že hlúpejšia po prednáške než pred ňou určite nebudem.

Priznám sa vám, že som počas celých piatich rokov nevynechala takmer ani jednu prednášku. Vždy som si povedala, že hlúpejšia po prednáške než pred ňou určite nebudem.

Najprv ma z odborných predmetov najviac bavila statika a pružnosť, ale potom som sa predsa len rozhodla absolvovať smer architektúra. Vo vyšších ročníkoch už vládla príjemná atmosféra. Na Katedre architektúry sme mali ateliérové tvorby a veľmi fajn učiteľov, ktorí nám venovali veľké množstvo času. Vytvorili nám aj možnosť absolvovať medzinárodnú prázdninovú stáž mladých architektov v Grécku. Docent Titl nám dokonca vybavil sponzorov (architektov Paňáka a Kusého), pretože letná škola bola drahá a bez finančnej pomoci by sme to ako študenti neboli zvládli. S našimi učiteľmi sme si vytvorili taký vzťah, že keď mal niekto na katedre narodeniny, tak sme ako študenti niekedy doniesli aj gitaru a cez prestávku im išli zaspievať.

Dnes, keď sa už na všetko pozerám z pohľadu vysokoškolského učiteľa, ktorý je pod neustálym tlakom publikovania, podávania projektov a získavania financií pre výskum, tak si tento venovaný čas svojich učiteľov cením o to viac.

Pôsobíte na STU v Bratislave a venujete sa konštrukciám pozemných stavieb, no najmä ste expertkou na priestorovú a stavebnú akustiku. Ako ste sa k tomu dostali? Čo Vás na tom baví?

Vždy som mala rada hudbu. A to nielen z pohľadu poslucháča. Zaujímala ma hudobná teória (čo je vlastne matematika), konštrukcia hudobných nástrojov (fyzika) a tiež vnímanie hudby z pohľadu hudobníka. Kládla som si otázku, že prečo si pri táboráku vždy vykričím hlas, a keď spievam v interiéri, tak nie. Prečo v niektorých sálach počuť falošné tóny viac, a v iných menej. Prečo sa v rámci orchestra na javisku niekedy navzájom dobre počujeme, a prečo by sme niekedy bez dirigenta koncert neodohrali. Alebo prečo nám v kostole nepomôže hovoriť hlasnejšie, ale musíme hovoriť pomalšie. A prečo niekedy počujeme, ale nerozumieme.

Na všetky tieto otázky som dostala odpoveď počas inžinierskeho štúdia a rozhodla sa rozšíriť si vedomosti v tejto oblasti počas doktorandského štúdia. Zaujímala ma vtedy najviac tzv. auralizácia priestoru, ktorá nám vďaka počítačovému priestorovému modelu umožňuje vypočuť si architektonický návrh. Neskôr počas stáží na Katolíckej univerzite v Leuvene, Technickej univerzite vo Viedni a RWTH v Aachene som mala možnosť auralizáciu využiť pri interdisciplinárnych projektoch. Jeden sa týkal aj testovania načúvacích prístrojov. Takže sa v mojom živote v oblasti vedy nakoniec udialo určité prepojenie aj s lekárskou fakultou. Niekedy sa sny plnia a niekedy nie. V oblasti vedy s Katedrou konštrukcií pozemných stavieb, prostredníctvom doktorandov naozaj spolupracujem. Môj pedagogický sen, t.j. prednášať akustiku v slovenčine na fakulte, sa mi však nesplnil. Namiesto toho mi ale život priniesol inú výzvu. Akustiku prednášam architektom na Katolíckej univerzite v Leuvene.

Piesok pred nemocnice. Ticho lieči

K akustike – jedna skôr netechnická otázka: Ako zvládate hluk? A ako znášate ticho?

Tak ako väčšina ľudí, ani ja nemám rada hluk. Intenzita nepohody však súvisí viac od situácie, než od samotných decibelov. Keď som napríklad v hlučnom bare, z ktorého môžem kedykoľvek odísť, a mám preto takpovediac „hluk pod kontrolou“, tak je to pre mňa ľahšie zvládnuteľné, než hluk od susedov, ktorý síce dosahuje nižšie intenzity, ale nemám ho šancu ovládať. Jedným slovom, ak v spálni nie je ticho, tak nespím.

Čo sa ticha týka, tak sa hovorí, že ticho lieči. Je to určite pravda. V 19. storočí v mnohých európskych krajinách sypali piesok na cestu pred nemocnice, aby utlmili hluk z ulice. Tichá domácnosť však zasa vie dobre vyčerpať. Takže, ako sa to vezme. Ja osobne však určitú dávku ticha denne potrebujem. Keď prídem domov, tak obyčajne prvú hodinu nezapínam ani televíziu, ani rádio. Vychutnávam si ten pokoj a dobre si pri tom psychicky oddýchnem. Keď som v rušnom meste, zájdem do kostola. Ak by som mala politický vplyv, tak kostoly, ktoré sa už nevyužívajú na bohoslužby, by som zachovala v rámci mestského plánovania ako tzv. „oázy ticha“. Každý človek totiž k správnemu fyziologickému fungovaniu potrebuje striedanie tmy a svetla a momenty ticha a zvuku.

Vždy som si myslel, že stavbárčina je skôr pre chlapov, ale často ma prekvapilo, koľko žien študuje na stavebných fakultách. Ako je to teraz? Ešte stále je to skôr mužská doména, alebo už badať častejšie prítomnosť nežnejšieho pohlavia?

Toto je ťažká otázka. Nič na svete neexistuje samo o sebe a všetko je súčasťou určitého celku, v ktorom sa veci vyvíjajú a navzájom ovplyvňujú. Určitú úlohu pri tom hrá i evolúcia. Nemyslím si, že ženy majú menej „buniek pre technické smery“, ale dôvodov, prečo si vyberajú iné povolania, môže byť viacero. Napríklad od inžiniera sa očakáva, že bude vykonávať určitú riadiacu funkciu. Keď sa pozriete na štatistiky, tak na manažérskych postoch je omnoho menej žien, než mužov.  Na KU Leuven, kde momentálne ako profesorka pôsobím, tvoria dievčatá viac než polovicu končiacich študentov, pričom žien profesoriek je tu iba 13 %. Dievčatá sa možno pozrú, že akú šancu na uplatnenie v tom či onom smere majú. A potom vznikne taký začarovaný kruh, až kým sa nenájde zopár jedincov, ktorí zariskujú a tento začarovaný kruh sa začne meniť. Bez úmornej práce, niekedy aj pocitov bezmocnosti, či sklamaní, to však nejde.

Pozrime sa na niektoré fakty. V minulosti to mali dievčatá, ktoré chceli ísť študovať, podstatne náročnejšie než chlapci. Ale už Komenský pokladal za dôležité vyučovať aj dievčatá a u Mateja Bela dokonca zaznamenávame aj snahu o umiestnení žien ako učiteliek v nižších ročníkoch. Zaujímavá je aj argumentácia pedagóga Lehockého, ktorý prízvukuje, že dievčatá sa musia učiť fyziku, aby na základe poznania základných prírodných zákonov prestali byť poverčivé.

Čo sa inžinierskych smerov týka, tak na KU Leuven ukončila svoje štúdium prvá inžinierka Marie-Louise Boone v roku 1949 ako chemická inžinierka. Dovtedy chodili dievčatá, ktoré sa chceli stať inžinierkami, študovať napríklad do Nemecka na TU Berlín alebo do Švajčiarska na ETH v Zurichu, ktorá od svojho vzniku v roku 1855 akceptovala aj študentky. Paradoxne však pre Švajčiarky vtedy neexistovali stredné školy, ktoré by ich na vysokoškolské vzdelanie pripravili, a tak na ETH zo začiatku študovali iba dievčatá zo zahraničia. Treba spomenúť aj to, že prvá profesorka na ETH bola menovaná až v roku 1985. Len pre porovnanie, prvá žena na KU Leuven mala dovolené prednášať až v roku 1977. Zaujímavou školou bola École polytechnique féminine (EPF), založená Marie-Louise Paris v roku 1925 v Paríži, špeciálne pre dievčatá, ktoré sa chceli stať inžinierkami.

Situáciu na Slovensku nepoznám podrobne, ale faktom je, že v celej histórii Katedry konštrukcií pozemných stavieb, bola menovaná iba jedna profesorka. 

Inžinieri majú široké uplatnenie

Pre portál Veda na dosah ste sa vyjadrili, že: „mnoho gymnazistov, z ktorých by sa mohli stať vynikajúci inžinieri, nad technickými smermi často ani neuvažujú.“ Prečo sa zo školstva stratil záujem o techniku? Aké môžu byť následky tohto odklonu od techniky?

Gymnazisti majú o technických smeroch omnoho menej informácií a aj tie, ktoré majú, môžu byť niekedy skreslené, alebo vytrhnuté z kontextu. Stavebná fakulta má reputáciu ako škola, ktorá od študenta vyžaduje nekonečné vypracovávanie zadaní a rysovania, pričom projekty stavieb sa dnes už nerysujú, ale tvoria sa v počítačovom softvéri, ktorý umožňuje nielen vizualizáciu, ale aj prácu priamo s technickými komponentami. Dnes sa už projektuje v tzv. BIM (Building information model) systémoch.

A keby to gymnazisti aj vedeli, tak možno si myslia, že absolvent Stavebnej fakulty môže byť iba projektantom. A mnohí, keď si predstavia sami seba v čižmách a v prilbe so zrolovaným projektom pod pazuchou na stavbe, tak sa prihlásia radšej na inú školu. Pravda je však taká, že inžinieri majú omnoho širšie uplatnenie. Treba sa prísť pozrieť.

 Prečo študovať technické smery? Čo by mohli byť také motivujúce faktory pre študentov?

Koho zaujíma aplikácia teoretických poznatkov v praxi, mal by nad technickými smermi minimálne pouvažovať. Štúdium na Technickej univerzite naučí človeka postaviť sa ku každému, aj úplne novému problému, ako k riešiteľnému. Niekedy exaktné riešenie neexistuje, inžinierske však áno.

STU Bratislava má aj tú výhodu, že má podpísané zmluvy s výbornými univerzitami v Európe, na ktorých môže každý jej študent absolvovať tzv. Erasmus pobyt a získať tak i osobnú skúsenosť. Veď nie nadarmo sa v slovenských rozprávkach píše, že „vybral sa Janko do sveta…“, aby získal skúsenosti, ktoré potom po návrate domov zužitkoval.

Jedným slovom, každému gymnazistovi, ktorý sa nevie rozhodnúť kam ísť študovať, by som odkázala, nech sa určite príde pozrieť na Stavebnú fakultu. Alebo, nech mi pošle email 🙂

 Foto: Archív M. Rychtárikovej