slideslideslideslide

Novinky

CESTA K POVOLANIU: Objavovanie povolania začína objavovaním samého seba. Ale ostávame otvorení príležitostiam

4.2.2019

povolanie, cesta k povolaniu, eductech, eductech povolanie, Vladimíra Čavojová, kritické myslenieNapísala Anatómiu intuície aj návod na použitie rozumu. Pracuje v Slovenskej akadémii vied v Centre spoločenských a psychologických vied. Pýtame sa jej na cestu k povolaniu: ako ho objaviť a či sa riadiť intuíciou. Keďže žijeme v post-faktuálnej dobe – a aj slovom roka 2016 v angličtine je post-truth (keď objektívne fakty sú vo verejnej mienke menej dôležité ako apel na emócie) – opýtali sme sa aj na to, ako kriticky či vedecky myslieť. Eductech sa zhovára s docentkou Vladimírou Čavojovou. 

Je práca vedkyne a psychologičky pre vás „povolaním“?

Áno, v tejto práci som sa našla. Nebolo to síce tak, že by som od detstva vedela, že chcem robiť práve vedu, ale v tejto práci sa spája všetko, čo ma baví a napĺňa.

Čím sa odlišuje povolanie od zamestnania?

Povolanie robíte bez ohľadu na finančné ohodnotenie a baví vás sa venovať práci aj mimo „pracovných hodín“.

Prečo je veľa zamestnaných, ale málo povolaných?

Takto položená otázka znie príliš fatalisticky, že musíme počúvať nejaké vnútorné volanie. Nie vždy sme totiž v situácii, kedy si môžeme príliš vyberať alebo vieme presne, čo chceme robiť a môžeme to aj robiť, preto sa mi zdá dôležité, aby si človek vedel nájsť zmysel a potešenie aj v práci, ktorú robí (napr. aby si hľadal povolanie v zamestnaní). Často totiž musíme robiť kompromisy – nejakú prácu väčšina z nás potrebuje, aby sme financovali hypotéky a rodiny. Zamestnanie nám to umožňuje a láska k práci je potom pre mnohých ľudí skôr taký bonus. Myslím si, že je to do určitej miery aj šťastie, keď má človek zamestnanie, ktoré je zároveň povolaním alebo ktoré ho baví.

Myslím si, že je to do určitej miery aj šťastie, keď má človek zamestnanie, ktoré je zároveň povolaním alebo ktoré ho baví.

Najmä mladí ľudia objavujú svoje talenty, rozmýšľajú, čo budú robiť ďalej so životom, na akú vysokú školu sa dať. Kam do toho spadá „povolanie“? Ako ho v sebe objavovať?

Myslím, že je príliš romantické si predstavovať, že každý už v puberte zistí, čo chce v živote robiť, preto si myslím, že mladí ľudia by mali čo najviac objavovať a skúšať rôzne veci, aby pri tom spoznali aj sami seba. Často sa stáva, že sa ženieme za niečím, o čom si myslíme, že po tom túžime, ale potom sa ukáže, že sme po tom túžili len preto, že to chceli ostatní alebo niekto, komu sme sa chceli podobať. Čiže objavovať „povolanie“ v sebe môžeme najlepšie asi tak, že sa snažíme v prvom rade spoznať seba, ale zároveň by sme mali zostať otvorení rôznym príležitostiam. Napríklad teraz sa svet pomerne rýchlo mení – niektoré povolania zanikajú a vznikajú nové – možno sa naším povolaním v budúcnosti stane niečo, čo teraz nevieme presne predvídať.

Je dobré spoliehať pri výbere povolania spoliehať sa na „intuíciu“?

To, čo často nazývame intuícia, najlepšie funguje, ak máme s danou oblasťou už pomerne veľa skúseností. Výber povolania je náročné a komplexné rozhodnutie a určite je dobré si ho aj premyslieť. Emócie či vnútorný pocit by som z toho ale rozhodne nevylučovala – tie nám pomáhajú zúžiť okruh vhodných kandidátov alebo nám vedia „povedať“, či máme zo svojho výberu dobrý pocit. Tieto pocity by sme však mali aspoň trochu preskúmať, aby sme im rozumeli a vedeli, či sa na ne môžeme spoliehať.

Mladí ľudia by mali čo najviac objavovať a skúšať rôzne veci, aby pri tom spoznali aj sami seba.

Je možné vedecky myslieť bežnému človeku každý deň? Samozrejme, v postfaktuálnej dobe je dôležité premýšľať a prehodnocovať informácie či overovať si ich, ale je nutné aj „vedecky“ zmýšľať?

Podľa toho, čo si pod vedeckým myslením predstavíme. Je dobré vedieť vyhodnocovať kvalitu dôkazov, čo je práve súčasť vedeckého myslenia – a to vieme využiť aj na iné oblasti než len samotnú vedu. K vedeckému mysleniu patrí aj zvedavosť, že ma zaujíma nielen ako veci fungujú, ale aj ako ľudia prišli na to, ako fungujú. Že je človek ochotný prehodnotiť svoje názory a presvedčenia vo svetle nových dôkazov. Na druhej strane, nedá sa fungovať tak, že všetky svoje rozhodnutia a všetky informácie neustále podrobujeme analýze – nebolo by to ani efektívne a ani racionálne. Treba si vedieť určiť priority – veci, ktoré si overujeme vždy, veci, pri ktorých sa vieme spoľahnúť na odborníkov a kedy si môžeme dovoliť ísť na „autopilota“. Ale aj vedecké či kritické myslenie vieme častým používaním do určitej miery „zautomatizovať“ tak, že funguje až skoro intuitívne, ak investujeme čas a energiu do jeho používania.

Ktoré prvky vedeckého myslenia odporúčate aplikovať v bežnom živote? Napríklad kritický prístup?

Vedieť, ktoré dôkazy sú spoľahlivejšie a ako si možno veci overovať. Tiež podrobovať aj svoje názory a presvedčenia rovnakým kritériám ako presvedčenia druhých ľudí, s ktorými nesúhlasíme.

Pracujete v Centre pre spoločenské a psychologické vedy SAV, kde sa venujete aj rozličným experimentom. Akým napríklad?

V súčasnosti sa venujeme hlavne skúmaniu vedeckého myslenia a rôznym faktorom, ktoré vedú k tomu, že ľudia veria nepodloženým veciam, ako sú paranormálne javy, konšpiračné teórie, či pseudoveda.

Nedávno nám napríklad vyšla štúdia v Journal of Cognitive Psychology, v ktorej sme overovali, či sú ľudia viac náchylní akceptovať záver, ktorý potvrdzuje ich predchádzajúce názory a odmietnuť záver, voči ktorému majú výhrady, aj keď oba budú sledovať rovnaký logický vzorec (tzn. ide o identické typy sylogizmov). Výsledky ukázali, že ak dáte ľuďom hodnotiť argumenty (vo forme sylogizmov) s rovnakou logickou štruktúrou, len raz je záver v súlade s ich postojom a raz proti, ľudia nerozoznajú rovnakú logiku v oboch sylogizmoch a hodnotia ako platné skôr tie závery, s ktorými súhlasia. Čiže keď je v konflikte logika a presvedčenie, vlastné presvedčenie je zvyčajne silnejšie. Ide o prejav sklonu k sebapotrdzovaniu, no v tomto experimente sa nám podarilo uká

zať, že presvedčenia ovplyvňujú aj vnímanie logiky len na základe toho, či so záverom súhlasíme alebo nie.

Keď je v konflikte logika a presvedčenie, vlastné presvedčenie je zvyčajne silnejšie.

V rámci výskumu sa však nezameriavame len na nedostatky v ľudskom myslení, ale aj na to, aké intervencie by ľuďom pomohli lepšie rozumieť informáciám napríklad týkajúcich sa rizika, alebo redukovať omyly v myslení. Napríklad, či uvažovanie o alternatívnych výsledkoch (tzv. kontrafaktové myslenie) môže znížiť sklon k sebapotvrdzovaniu či iné omyly, ktorých sa dopúšťame a podobne.

Prečo vedci radi experimentujú?

Nie všetci vedci skúmajú len pomocou experimentov. Skôr je to o tom, že vedci sú asi prirodzene zvedaví a túžia vedieť, ako veci fungujú – v prípade psychológov, ako funguje ľudská myseľ a pod. Podľa konkrétnej otázky, ktorú skúmame, potom volíme najvhodnejšie spôsoby skúmania, lebo nie vždy sa experiment dá použiť.

Je experimentovanie aj hravé?

Všetko, čo robíme, sa dá robiť s hravosťou a humorom. Navrhovanie experimentov či výskumných metód je veľmi kreatívna časť výskumu a je tam veľký priestor aj pre hravosť – to však asi dosť závisí aj od konkrétnej osobnosti daného vedca. Ja si myslím, že  sa netreba brať nikdy príliš vážne a práve tá tvorivosť a prekvapivosť vo vede ma baví. 

Netreba sa brať nikdy príliš vážne a práve tá tvorivosť a prekvapivosť vo vede ma baví. 

Dá sa veda hravo zvládnuť?

Opäť – závisí od toho, čo si pod tým predstavíte. Zábava a ľahkosť nie sú asi hlavné atribúty vedy, pre ktoré sa jej ľudia venujú. Ak človeka nebaví sa neustále vzdelávať a študovať si, čo nové sa len v jeho oblasti každý týždeň urobilo (plus je fajn mať aj širší rozhľad aj v iných oblastiach), ak ťažko zvláda kritiku či frustráciu, a ak sa ťažko vysporiadava s tým, že výsledky nie vždy vychádzajú podľa očakávaní, tak len ťažko bude považovať prácu vedca za hravú. 

foto: repro YouTube