CESTA K POVOLANIU: Kosti si pamätajú aj milióny rokov
Vyrastal v lekárskom prostredí a ťahalo ho to k biológii, chémii či fyzike. Vyštudoval antropológiu a dnes vedie jej katedru na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Číta z kostí, študuje z nich choroby, rekonštruuje tváre – venuje sa totiž paleopatológii. S príchodom novodobej virtuálnej reality či robotiky si ako antropológ myslí, že kvôli nim môžu neskôr degenerovať niektoré naše zmysly. Docent Radoslav Beňuš.
Ako sa dá stať antropológom?
Pokiaľ ide o fyzickú, teda biologickú antropológiu, tak tá sa dá študovať na Slovensku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, na Fakulte prírodných vied UKF v Nitre a na Fakulte humanitných a prírodných vied PU v Prešove. Najširšie zameranie má práve Katedra antropológie na PriF UK v Bratislave, kde sa venujeme historickej, kriminalistickej, vývinovej a klinickej antropológii, genetike človeka a ergonómii.
Aká bola vaša cesta k povolaniu?
Môj otec je lekár, mama zdravotná sestra a ja som bol odmalička v lekárskom prostredí. Chcel som po gymnáziu študovať medicínu. Bavila ma biológia, chémia aj fyzika a tak som okrem prihlášky na medicínu skúsil aj prírodovedeckú fakultu, kde som bol prijatý. Vždy ma zaujímala botanika a liečivé rastliny, tak som sa od prvého ročníka zameriaval hlavne na botanické predmety, ale v druhom ročníku ma veľmi zaujali prednášky prof. Pospíšila a skúsil som si dať prihlášku aj na antropológiu, kde sa hlásilo veľa ľudí. Vybrali ma a ja som začal pracovať na diplomovej práci najskôr z embryológie, ale neskôr som si to zmenil a dostal som sa ku spracovávaniu pohrebiska z ranostredovekého Devína. Po štúdiu ma prijali aj na doktorandské štúdium a tu som sa už profiloval v rekonštrukcii života historických populácií v paleopatológii.
Čo sú tie najlepšie predpoklady na to, aby sa mladý človek mohol stať profesionálnym antropológom?
Hlavne to musí človeka baviť a samozrejme, musí prejsť všetkými potrebnými skúškami, ale dôležité je nadšenie a radosť z objavovania, tak ako v ktorejkoľvek vedeckej disciplíne.
Taká typicky „slovenská“ otázka: dá sa s antropológiou uživiť?
Je to naozaj typická otázka a nielen na Slovensku. Mnoho študentov sa ma na to pýta. Žiaľ, zaručiť každému z nich dobre platené zamestnanie nie je možné. Odpoviem tak, ako odpovedám aj im – všetko záleží len na nich, ako sa budú vedieť presadiť. Antropológia má potenciál aj v súčasnosti, keď ju neberieme len ako popisnú vedu, ale svojím širokým záberom ponúka komplexný pohľad na človeka. Naši absolventi sú pripravení na vedeckú prácu vo všetkých smeroch antropológie od historickej, cez klinickú až po molekulárnu. A samozrejme pre všetky aplikované smery fyzickej antropológie.
Venujete sa paleopatológii. Čo skúma?
Paleopatológia je veda skúmajúca ochorenia v historických ľudských populáciách. Okrem chorôb skúma všetky „abnormality“ na kostrových pozostatkoch a tak je možné jej pomocou rekonštruovať život jednotlivca, ale aj celej historickej populácie.
Aké informácie dokážu kosti povedať o živote človeka?
Jednoducho povedané všetko, čo sa nejakým spôsobom „zapíše“ do kostí. Všetky zlomeniny, choroby postihujúce kosti, či už priamo alebo nepriamo, ako aj zaťažovanie kostrových svalov.
Dokedy kosti uchovávajú informácie o osobe? Dokedy si ešte pamätajú, resp. dokedy sa z nich dá niečo vyčítať?
Morfologické a patologické znaky sú v kosti zapísané, až kým nie je nejakým spôsobom zničená – v ideálnom prípade to môžu byť aj milióny rokov. Horšie je to so zachovaním biochemických vlastností, ktoré sú veľmi náchylné na vonkajšie prostredie. Napríklad DNA môže byť zachovaná niekoľko tisíc i niekoľko desaťtisíc rokov v dobrých podmienkach: najstaršia DNA rodu Homo v súčasnosti je stará 400-tisíc rokov.
Antropológia sa využíva aj v kriminalistike. Aké tam má uplatnenie?
Veľmi široké, keďže väčšinu kriminálnych činov páchajú priamo ľudia. Tým, s čím sa kriminalistická antropológia borí najčastejšie aj v prítomnosti, je portrétna identifikácia. Dnes, keď nás pozorujú všade kamery, sa najčastejšie ako kriminalistický antropológ stretávam s požiadavkou stotožnenia osoby na kamerovom zázname s vytipovanou osobou. Potom sú to nálezy na mieste činu zanechané človekom – či už sú to vlasy a chlpy, ktorých analýzou sa zaoberá kriminalistická trichológia, alebo rôzne odtlačky – či už prstov, dlaní, chodidiel, ale aj odtlačky ušníc a pier. Aj tieto sú vhodné na individuálnu identifikáciu a ich variabilitu skúmame na našom pracovisku. S kolegyňou Petrou Uhrovou sme riešili problematiku odtlačkov nôh a stôp chôdze v súvislosti s telesnou výškou a hmotnosťou. Zaujímavou otázkou je aj určovanie biologického veku u živých jedincov, alebo u osôb na fotografiách. To je problematika najčastejšie riešená pri detskej pornografii alebo pri stanovení veku nelegálnych migrantov. Na tejto problematike úzko spolupracujeme aj so súdnymi lekármi a znaleckým ústavom Forensic.sk.
Ak niekde vidíme antropológa, je to väčšinou práve len v krimi filme. Tam radí o minulosti, ide po stopách, ktoré ostali. Môže však antropológia čosi vysloviť smerom aj do budúcnosti – k vývoju človeka?
Môže (úsmev). Aj keď evolúcia „pracuje“ v tisíckach rokov a je ovplyvnená toľkými náhodnými faktormi, že keby som povedal čokoľvek, tak jednak sa to nedá overiť a môžem, ale aj nemusím mať pravdu. Každopádne sa v súčasnosti veľa úsilia venuje virtuálnej realite a robotike, tak mám obavu, že za nejaký čas začnú trpieť, možno i degenerovať niektoré naše zmysly, ale aj niektoré kostrové svaly. Za posledné roky sa rapídne zvýšila stredná dĺžka života a viac nás trápia choroby, ktoré ľudia „vďaka“ tomu, že umierali mladší, vôbec nepoznali a na druhej strane „zmenšením“ vzdialeností rýchlou dopravou sa už v súčasnosti nie je až taký problém nakaziť sa nejakým exotickým ochorením. Na toto všetko bude reagovať najskôr naša genetická výbava a neskôr možno i fyzický vzhľad.
Pracovali ste ako odborný konzultant aj na Katarínke. Čím je zaujímavá?
K výskumu na Katarínke som sa dostal len veľmi okrajovo. Antropologický výskum tam robila moja kolegyňa Silvia Bodoriková a spolu sme konzultovali len niektoré paleopatologické nálezy. Ale samotný projekt Katarínka – teda záchrana a konzervovanie ruín kostola a kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej pri Dechticiach je zaujímavé tým, že z pôvodne „amatérskeho“ a nadšeneckého projektu prerástol do fundovaného archeologického výskumu a podarilo sa zachrániť množstvo zaujímavých archeologických artefaktov.
Foto: archív R. Beňuša