slideslideslideslide

Novinky

Tomáš Bertók: Bunka nemá oči ani uši, chce však komunikovať so svojím okolím

23.1.2017

Ak by ste sa ráno nebudili s tým, že myslíte na to čo robíte, tak nemáte správne vybrané povolanie, myslí si chemik Tomáš Bertók pracujúci v Slovenskej akadémii vied. Vraví, že vždy mal šťastie na výbuchy – presnejšie na to, aby sa im vyhol. Dnes skúma najmä glykány pre medicínske využitie a venuje sa biotechnológiám. Môžu byť nebezpečné? Dočítate sa viac v našom rozhovore s oceňovaným mladým vedcom, ktorého pre chémiu nadchla gymnaziálna pani profesorka.

Venujete sa glykánom, čo sú sacharidy – cukry – ktoré obaľujú bunky ľudského tela. Ako fungujú a načo ich máme?

Glykány sú komplikované, vetvené sacharidy, ktoré s cukrami, ako ich my vnímame, nemajú veľa spoločného. Cukry sú často vnímané ako zdroj energie (napr. hroznový cukor – glukóza), majú aj zásobnú funkciu (škrob, ktorý sa nachádza napr. v ryži či zemiakoch, či tzv. živočíšny škrob – glykogén, ktorý máme v pečeni) alebo aj stavebnú funkciu (chitín, ktorý nájdeme najmä v hmyze, alebo najbežnejší prírodný polymér – celulóza, ktorá zodpovedá za pevnosť rastlinných buniek). Glykány sa ťažko hľadajú „osamote“, sú súčasťou iných molekúl (proteínov alebo lipidov, čím vznikajú tzv. glykoproteíny alebo glykolipidy). Tieto molekuly slúžia ako taký bunkový „hmat“. Bunka nemá oči ani uši, chce však komunikovať so svojím okolím, a to môže prevažne „po hmate“. Glykány sú v hojnom množstve súčasťou bunkových povrchov. Ak sa teda k bunke čokoľvek priblíži, podľa glykánov prítomných na jej povrchu okamžite spozná totožnosť tejto bunky. To často využívajú napr. chrípkové vírusy pri infekcii bunky. 

Ako ste to opísali v rozhovore pre VedaNaDosah.sk, pracujete v Chemickom ústave SAV, ktorý skúma využívanie sacharidov pre diagnostické účely a odpadu ako zdroja lacnej elektrickej energie. Poďme po poriadku: ako sa dajú glykány využiť prakticky v medicíne? Je Slovensko v tomto smere priekopníkom?

Priekopníkmi síce nie sme, ale tým, že náš výskum začal v dobe keď sa začínal rozvíjať aj vo svete, naša skupina je medzi odborníkmi dosť známa. Sme pozývaní prispievať do odborných časopisov, či písať knihy v zahraničných vydavateľstvách. Využívať glykány v diagnostike je pomerne náročné – inštrumentálne aj časovo, od praktického využitia nás ešte pár rôčkov delí, ale výskum v tejto oblasti neúprosne napreduje (úsmev).

A ešte k energii, presnejšie bioenergii. Odpadné cukry ako zdroj výroby elektriny – biobatérie – to znie priam neuveriteľne. Ako blízko sme k reálnemu využitiu a uplatneniu batérií? Budeme mať čoskoro aj bioautá na bio-elektrický pohon?

Tejto problematike sa venoval jeden môj kolega, ktorý pôsobil dočasne v Katare na univerzite a teraz sa presťahoval do Čiech. Téma je to úžasne zaujímavá, jemu sa úspešne darilo zvyšovať výkon týchto zariadení aplikáciou rôznych nanomateriálov s unikátnymi vlastnosťami. Tieto zariadenia však zrejme nikdy nebudú môcť byť využité napr. v autách, keďže ešte stále dosť ťažko konkurujú klasických batériám, čo sa výkonu týka. Jedno z potenciálnych využití je ako pohon pre implantovateľné biosenzory. 

Medzi laickou verejnosťou o nich nepočuť často. Načo slúžia biosenzory?

V tomto prípade si myslím, že ľudia iba nevedia, že to, čo používajú, sa volá biosenzor. Dajú sa zakúpiť biosenzory na glukózu, to využívajú najmä diabetici. Biosenzor je zariadenie, ktoré je malé, prenosné, a ešte okrem toho sa musí vyznačovať jednou špecifickou vlastnosťou – jeho biologická zložka (enzým, protilátka, DNA, a pod.) musí byť v kontakte s fyzikálnym prevodníkom, ktorý produkuje signál – to je skôr pre znalcov (úsmev). Môžete si predstaviť biosenzor ako malé zariadenie, ktoré z kvapky krvi dokáže určiť prítomnosť, ideálne aj množstvo nejakej látky. Túto hodnotu si následne odčítame na displeji. Biočip je ešte o kúsok komplikovanejšie zariadenie, ktoré by malo slúžiť na sledovanie viacerých látok (alebo foriem jednej látky, napr. DNA s rôznou sekvenciou), nie iba jednej. 

Jedným z bezpečnostných rizík na rok 2017, ktoré označilo Svetové ekonomické fórum, sú biotechnológie. Samozrejme, nie samé o sebe, ale ako každá (nová) technológia môžu byť zneužité, ak budú v nesprávnych rukách. Fórum sa obáva najmä vývoja biologických zbraní. Vnímate aj vy isté obmedzenia a nebezpečenstvá vyplývajúce z biotech?

Mojím odborom je práve biotechnológia, a rozhodne ju nevnímam ako novú technológiu. S rozvojom rôznych iných vedeckých odvetví samozrejme došlo k prieniku týchto technológií aj do klasických biotechnológií (fermentačných technológií). Išlo najmä o génové inžinierstvo a v súčasnosti nanotechnológie. Je pravda, že aj ja niekedy na konferenciách otváram ústa, keď sledujem, čo sú dnes ľudia schopní robiť. Možno celkom chápem, že sa ľudia obávajú niektorých vecí, na druhej strane – potenciálne všetko môže byť zneužité. Závisí len od toho, komu dáte čo do rúk. Napadlo by vás že si ublížite s vidličkou? Tak prečo ju nedať do rúk malému dieťaťu, no nie? Snáď je jasné, kam tým mierim. 

Aká bola vaša cesta k povolaniu? Vnímate povolanie ako niečo hlbšie, nielen ako zamestnanie? Ako ste sa dostali k vašej práci?

Vždy som chcel robiť niečo, čo ma bude baviť, kde môžem rásť a stále sa učiť nové veci. Beriem to samozrejme ako niečo viac ako iba povolanie, najmä na Slovensku (a teraz nenarážam na financovanie) je však náročné robiť vedu ako poslanie. To môžete vtedy, ak si vás iní ľudia vážia, s čím má slovenská mentalita zásadný problém, aj keď mnohí ľudia vlastne nevedia prečo. Výber povolania u mňa nastal veľmi skoro a som prekvapený, že popri iných záujmoch, ktoré som mal, mi to vydržalo. 

Je vám práca aj koníčkom? Máte ju rád? Baví vás? Malo by ľudí baviť to, čo robia mnoho hodín denne?

Ja v podstate z práce nikdy nevypínam, často myslím nad niektorými vecami večer keď zaspávam, ráno cestou do práce – už sa mi o tom dokonca sem-tam aj snívalo (úsmev). Baví ma premýšľať o problémoch, ktoré riešime, a baví ma rozmýšľať nad tým, prečo veci vychádzajú tak ako vychádzajú. Dáva vám to predstavu o tom ako funguje svet okolo. Ak by ste sa ráno nebudili s tým, že myslíte na to čo robíte, tak nemáte správne vybrané povolanie. 

Mnohým chémia asi nevoňala ako predmet na strednej škole. Čím si vás získala?

Pre chémiu ma nadchla moja pani profesorka na gymnáziu. Obdivoval som ju, že sa dokázala s nami baviť nie len o chémii, ale aj biológii, matematike, vysvetľovala nám fyzikálne deje… mal som pocit, že vie všetko čo sa my učíme. Tak som si vybral rovnakú vysokú školu ako ona. V rodine zo mňa chceli lekára, ale ja som to nechcel – moja profesorka ma vtedy pochválila za výber školy. Doteraz som vždy rád, keď sa stretneme na Dni otvorených dverí, ktorý náš ústav každoročne organizuje, a kam pravidelne chodieva aj so svojimi žiakmi. 

Hrávali ste sa ako dieťa „na chemika“? Nič vám nevybuchlo pod rukami? (úsmev)

Hrával, ale našťastie rodičia dávali pozor na to, čo mám v rukách. Myslím, že najhoršia vec, ktorú som, mal bol technický benzín. Je pravda, že aj s tým sa kadečo dá… ale asi som mal už vtedy talent vyhýbať sa výbuchom (smiech).

Dá sa rozhodnúť, že „stanem sa vedcom či výskumníkom“ alebo sa človek so zvedavosťou, talentom a schopnosťou experimentovať musí priam narodiť?

Narodiť sa s talentom je nezmysel. Určite sú aj talenty od prírody (ľudia s výnimočnou logikou, predstavivosťou či kreativitou), ale keď človek svoj talent nerozvíja, nedosiahne nikdy nič. Treba na sebe tvrdo pracovať bez ohľadu na to. čím chcete v živote byť. Ak „obyčajný“ človek tvrdo pracuje, môže časom predbehnúť aj rodený talent. 

Boli ste viackrát ocenený ako mladý vedec. Čo pre vás znamenajú ceny, ktoré vám boli udelené?

Každú jednu cenu si samozrejme vážim, je to príjemný pocit byť za niečo ocenený. Je to práve ten moment, keď máte na chvíľu pocit, že to čo robíte je akési vyššie dobro. Musím ale povedať že nikdy som svoju prácu nerobil preto, aby som nejaké ocenenie dosiahol, ale ženú ma iné ciele. A rozhodne si nemyslím, že pre moju budúcnosť majú nejaký zásadný zmysel – poznám ľudí, ktorých pokladám za mne v mnohých veciach intelektuálne nadradenejších, a bez jediného ocenenia. Tým chcem povedať, že je pre mňa v poriadku nechať si poradiť od skúsenejších, a že stále sa mám prečo snažiť a prečo pracovať – ocenením (akýmkoľvek) to nikdy neskončí.

foto: archív Tomáša Bertóka