Technické pamiatky treba ochraňovať podobne ako hrady, či ľudovú hudbu
Podieľa sa na obnovení remorkéra Šturec, najradšej má bratislavský Zimný prístav. Možností, ako pomôcť hodnotným pamiatkam, ktoré na Slovensku chátrajú, je podľa Jakuba Ďurindu nekonečno.
Kedy a ako vznikol Klub ochrany technických pamiatok, v ktorom pôsobíte? Čo Vás viedlo k jeho založeniu?
Klub vznikol v roku 2007 a teda má už desať rokov. K jeho založeniu viedla prirodzená motivácia podobne cítiacich ľudí združovať sa, pretože „spolu“ sa veci robia ľahšie. Určite ale k zaktivizovaniu ľudí prispela aj vtedy zdvíhajúca sa vlna likvidácie historických priemyselných areálov v Bratislave…
Prečo je podľa Vás dôležité ochraňovať technické pamiatky?
Technické pamiatky treba ochraňovať pre to isté, prečo treba ochraňovať hrady a zámky, pamiatky ľudovej, či sakrálnej architektúry, alebo nehmotné kultúrne dedičstvo ako ľudová hudba či tanec… A verím, že odpoveď každý intuitívne cíti sám.
Prinášajú technické pamiatky nejakú hodnotu aj pre súčasnosť, zvlášť keď chátrajú?
Samozrejme, každá pamiatka prináša nejaké hodnoty. Koniec-koncov preto sa spoločnosť dohodla, že je to pamiatka a treba ju chrániť. Akurát v realite to pokrivkáva: to, že niektoré pamiatky chátrajú (a vôbec sa nejedná len o tie technické), je len hroznou vizitkou nás všetkých. Priamu zodpovednosť za to prirodzene nesie systém pamiatkovej ochrany na Slovensku, do značnej miery ale práve vlastníci pamiatok, resp. pamiatkovo hodnotných objektov, a v neposlednom rade aj široká verejnosť, ktorá by sa mohla a mala o tieto témy zaujímať viac a vytvárať tak tlak na spomínaný systém ochrany a vlastníkov, či developerov. Mimochodom, aj schátraná pamiatka je stále lepšia, ako tá zbúraná.
Priamu zodpovednosť za to prirodzene nesie systém pamiatkovej ochrany na Slovensku, do značnej miery ale práve vlastníci pamiatok, resp. pamiatkovo hodnotných objektov, a v neposlednom rade aj široká verejnosť.
Ale späť k hodnotám: podľa mňa, práve technické pamiatky v súčasnosti môžu zohrávať veľmi podstatnú úlohu v spoločnosti. Slovensko má akútny nedostatok ľudí v technicky orientovaných profesiách. A práve technické pamiatky môžu byť jedným z nástrojov, ako formovať už u detí a mládeži vzťah k technike. Je dokázané, že ak deti pozerajú veľa filmov o doktoroch, zvyšuje to pravdepodobnosť, že sa sami stanú doktormi. Obdobne platí, že ak budú mať deti a mladí príležitosť prichádzať do styku s technickými pamiatkami, zvýši to pravdepodobnosť, že budú svoj život smerovať k technickými odborom… Tento potenciál technických pamiatok a múzeí je na Slovensku podľa mňa úplne nepochopený, a preto sa týmto smerom cieľavedome nevyužíva.
Slovensko má akútny nedostatok ľudí v technicky orientovaných profesiách. A práve technické pamiatky môžu byť jedným z nástrojov, ako formovať už u detí a mládeže vzťah k technike.
Dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane. To poznáme. Aké je industriálne a technické dedičstvo na Slovensku? Je v niečom špecifické, oproti iným krajinám? Načo si ho máme zachovať?
Pekné a rozmanité – je to tým, že aj Slovensko je také. Prirodzene, každá krajina má svoje špecifiká aj pri technických pamiatkach: je jasné, že v rovinatom Holandsku asi nájdeme viac veterných mlynov a prečerpávacích staníc, v hornatých oblastiach zas viac baní a s tým spojených priemyselných pamiatok, vo Švajčiarsku plno historických dráh, v Čechách – v každej druhej obci – starý pivovar. A Slovensko je práve z každého trochu: od úzkorozchodných železníc, lanoviek, dopravných stavieb, cez mlyny, liehovary, pivovary, elektrárne, huty, priemyselné areály až po také „highlighty“ ako Solivar v Prešove, či Mincovňa v Kremnici, ktorá je jedným z najdlhšie fungujúcich podnikov v Európe (od 1328). Je to super, pretože to dáva možnosť vytvoriť skutočne bohatý a pestrý fond technických pamiatok. Len to by sa im museli na Pamiatkovom úrade venovať viac, ako dvaja ľudia…
Ktoré technické pamiatky sa vášmu klubu podarilo ochrániť?
Pričinením KOTP bola napr. do vystavovateľného stavu uvedená parná lokomotíva BS – 70 Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre, aj vďaka nám nezmizol parný stroj z píly v Čiernom Balogu, propagáciou, ale najmä získaním financií sme v nejakej miere pomohli aj návratu tzv. Viedenskej električky späť do Bratislavy. Snáď aj popularizácia tohto druhu pamiatok, resp. upozorňovanie na nevhodné nakladanie s nimi sa nejakým spôsobom pričinili na zachovaní toho, čo zostalo…
Podieľali ste sa aj na rekonštrukcii remorkéra Šturec. V akej fáze je táto rekonštrukcia? Prečo je potrebné zachovať pre budúcnosť aj toto plavidlo?
Áno, stále sa podieľame. Šturec je jediné a posledné historické plavidlo na Slovensku, ktoré bolo možné zachovať na muzeálne účely. Bohužiaľ, všetky tie romantické bočnokolesové parníky boli v 60. a 70. rokoch zošrotované, aj napriek tomu, že iniciatívy na ich záchranu sa objavovali. Síce v Jaroveckom ramene sa nachádzajú ešte dva bočnokolesové remorkéry, pôvodne s dieselovým pohonom, zošrotovaným už dávno, tie sú však v (dobrých) súkromných rukách. Preto, ak chceme mať na Slovensku múzeum vodnej dopravy, Šturec bola posledná šanca. Našťastie, využitá vďaka bývalému vedeniu Múzea dopravy Slovenského technického múzea. Šturec je navyše vyrobený na Slovensku (v Slovenských lodeniciach Komárno v roku 1937), čo ho robí ešte vzácnejším.
Rekonštrukcia je ešte len na začiatku. Treba si uvedomiť, že je to plavidlo s váhou 350 ton, dĺžkou 56 metrov a šírkou viac ako desať metrov. A niekoľko desaťročí chátral… Inými slovami, roboty jak na kostole. Vyzdvihnúť treba množstvo dobrovoľníkov, ktorí sa na rekonštrukcii podieľajú. Sklamaním je prístup Slovenského technického múzea, ktoré na takýto veľký, náročný a dôležitý projekt alokuje len minimum kapacít.
V súčasnosti sa dokončuje obnova kormidelne, tá je logicky centrálnym bodom celého plavidla. Deje sa tak aj vďaka Nadácii EPH, ktorá nášmu klubu odobrila dotáciu na tento účel. Po jej dokončení ešte tento rok bude kormidelňa prvým, úplne obnoveným priestorom na celom plavidle, čo je prvý malý úspech.
Ktorú technickú pamiatku máte osobne najradšej?
Hm, sám som si takúto otázku nikdy nepoložil. Asi Zimný prístav v Bratislave. Šturec tam nie je to jediné zaujímavé. Šturec je totižto umiestnený na ploche tzv. lodného výťahu, čo je technické zariadenie z 30. rokov na zdvíhanie plavidiel z vody, stále v prevádzke. Hneď vedľa sa nachádza tzv. lodná dielňa, kde sa plavidlá opravovali. Priestor uzatvára funkcionalistický Starý dom lodník, pár metrov ďalej je secesná Prečerpávacia stanica odpadových vôd. Všetko spomenuté sú národné kultúrne pamiatky. Tento priestor, doplnený ďalšími menšími historickými objektmi je posledný zachovaný kút starého bratislavského prístavu. Oáza pokoja, až romantiky, len pár krokov od centra mesta… Ak by sa tu podarilo zriadiť spomínané „Múzeum vodnej dopravy“, bolo by to to najlepšie, čo sa mu môže stať…
Ale ešte jednu pamiatku, teda skupinu pamiatok tu musím spomenúť: storočné parné prečerpávacie stanice na Žitnom ostrove. V minulosti prečerpávali spodnú vodu späť do Dunaja, keď jej bolo na Žitnom ostrove nadbytok. Zastal v nich čas. Dnes sú tak, ako keď v nich poslednýkrát strojníci zastavili parné stroje, vypustili paru a vysypali popol…
Aby sa vášmu klubu ešte lepšie darilo, čo by ste potrebovali? Máte nejaké ďalšie plány?
Plánov je veľa, veď možností ako pomôcť technickým pamiatkam je doslova nekonečno. Škoda však, že deň má len 24 hodín. Radi by sme si posvietili na objekty s dochovaným strojným zariadením, či parným, plynovým alebo dieselovým. Toho je ako šafranu, treba zachrániť, čo sa ešte dá… Možnože u nás skončí aj nejaký ten historický autobus, nechcem však predbiehať. Rozhodne by sa lepšie darilo, keby nás bolo viac. Je to krásne hobby, navyše mimoriadne osožné, výsledok zostáva pre všetky tie generácie po nás. Každá pomoc je vítaná. (úsmev)
Foto: Archív J. Ďurindu