CESTA K POVOLANIU: Aj vďaka jadrovej energetike prenikáme do tajomstiev fungovania prírody

Žiarenie je všade okolo nás. Nemáme sa ho báť, ale máme mať pred ním rešpekt, vysvetľuje profesor Márius Pavlovič, z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva STU v Bratislave.

Na Science Talks v Mochovciach ste prednášali na zaujímavú tému: Máme sa báť žiarenia? Tak teda – máme, alebo nemáme sa ho báť?
Žiarenia sa nemáme „báť“, ale máme mať pred ním rešpekt, podobne, ako pred každým iným prírodným fenoménom. Uvediem len jeden príklad za mnoho iných podobných: kyslík. Máme sa ho báť? Každý školák vie, že kyslík dýchame a bez neho by sme prakticky okamžite umreli. A každý školák vie aj to, že kyslík spôsobuje horenie, prípadne – v spojení s niektorými inými prvkami – môže vytvoriť až výbušnú zmes. Takže môže spôsobiť aj smrť. Máme sa ho preto „báť“? No v istom zmysle slova áno, ale slovo „báť“ nie je práve to najvhodnejšie. „Mať rešpekt“ je to správne slovo. Nemusíme sa ho báť, ak poznáme jeho vlastnosti a vieme s ním náležite zaobchádzať v súlade s týmto poznaním.

Mnohí majú skutočne iracionálny strach, keď sa vysloví slovo žiarenie, či rádioaktivita, pričom oboje je súčasťou aj životného prostredia, hoci často v ňom pochádza aj z umelých zdrojov. Prečo sa v ľuďoch objavuje tento – často ani ničím nepodložený – strach?
Každý strach – ak neuvažujeme patologické fóbie – je prejavom a dôsledkom nedostatočného poznania. Žiarenie bolo – v porovnaní s inými fenoménmi prírody – objavené len relatívne nedávno. Okrem toho správne pochopenie tohto pojmu a jeho vlastností si vyžaduje isté „podporné“ poznatky najmä zo základov fyziky, ktoré bežní ľudia nemajú, takže je prirodzené, že namiesto už spomínaného „rešpektu“ pociťujú skôr strach z neznámeho a nepoznaného.

Na celkovom ožiarení človeka má takmer polovičný podiel radón – ten sám osebe nie je taký nebezpečný, ako ďalšie produkty jeho premeny, ktoré majú vplyv na možný vznik rakoviny pľúc. Dá sa brániť pred radónom?
Samozrejme. Radónu – máme na mysli izotop radónu 222 – sa nemôžeme „vyhnúť“, pretože nás ním „zásobuje“ sama príroda. Je to totiž plynný produkt istého rozpadového radu. Tam, kde je predpoklad zvýšených objemových aktivít radónu-222, je možné radón monitorovať a snažiť sa tieto objemové aktivity znížiť vhodnými technickými opatreniami, napríklad vhodným výberom stavebných materiálov, vetraním, výmenou a nútenou cirkuláciou vzduchu pomocou vzduchotechniky a podobne. Tam, kde by takéto opatrenia nestačili, môžeme použiť osobnú dozimetriu pracovníkov a osôb, ktoré sa v týchto priestoroch z najrozličnejších dôvodov zdržujú a v prípade potreby obmedzíme ich dobu pobytu v takýchto priestoroch.

Približne 8,5 % podiel na ožiarení človeka majú rádionuklidy, ktoré si žijú priamo v ľudskom tele. Ako je to možné?
Je to prirodzené. Rádioaktívne prvky ako súčasť prírody sú všade okolo nás a každý živý organizmus vykonáva aktívnu látkovú výmenu so svojím okolím. Prijíma, aj vylučuje rôzne látky a ich súčasťou sú aj rádioaktívne prvky. Do nášho tela sa dostávajú prirodzenými cestami, ako je prijímanie potravy, inhalácia vzduchu a podobne.

Približne iba 0,005 % sa na ožiarení ľudí podieľajú jadrové elektrárne. Prečo sa ich teda nezmyselne bojíme?
Jadrových elektrární sa bojíme nie kvôli ich zanedbateľnému príspevku k ožiareniu, ale hlavne kvôli riziku havárií. Následky jadrových havárií sú skutočne závažné. Toto riziko tu objektívne je, nemôžeme ho ignorovať, ani podceňovať, a treba využiť všetky aktuálne dostupné technické opatrenia, aby bolo toto riziko čo najmenšie. Nulové by samozrejme bolo iba vtedy, ak by sme jadrové elektrárne vôbec neprevádzkovali.
V tejto súvislosti treba povedať, že život človeka vo všeobecnosti bol, je a vždy aj bude spätý s rizikom v najrozličnejších podobách. Neplatí len „no risk – no fun“, ale aj doslova a dopísmena „no risk – no life“. Keď sa pračlovek prvýkrát vybral loviť mamuta, aby si zabezpečil potravu na prežitie, automaticky sa vystavil riziku, že ho ten mamut zabije. Neskôr si vytvoril technické prostriedky na tento lov, napríklad luk a šíp, neskôr pušku a podobne. Tým výrazne znížil riziko, že pri love zveri zahynie, ale vytvoril nové riziko, že omylom postrelí buď seba, alebo druhého človeka. Keď sa pračlovek vybral k jazeru, aby nabral vodu, ktorú potreboval na prežitie, automaticky sa vystavil riziku, že do toho jazera spadne a utopí sa. Keď si založil oheň, aby si upiekol mäso z toho mamuta, vystavil sa riziku, že sa popáli a keď išiel zbierať lesné plody, mohol ho napríklad uštipnúť jedovatý hmyz alebo had alebo ho mohlo napadnúť divé zviera. Takýchto príkladov by sme mohli uviesť nekonečne veľa. No risk – no life.
Dnes už síce nechodíme holými rukami loviť mamuty, ale dennodenne používame elektrické spotrebiče, dopravné prostriedky, medicínske zariadenia a metódy, ako aj mnohé ďalšie technické prostriedky, pričom každý z nich je zároveň aj zdrojom istého rizika. No risk – no life.
Súčasné energetické nároky ľudstva nie je možné uspokojiť bez jadrovej energetiky. Treba sa vrátiť „ku sviečkam“ a ku konským povozom? Prečo nie? Ale koľko ľudí by umrelo, ak by v nemocnici nebola elektrina, alebo ak by sa vrtuľníkom nedostali včas k lekárskej pomoci, alebo ak by vám bez RTG a bez CT nevedeli správne určiť diagnózu? Jadrovú energetiku potrebujeme, treba však využiť všetky súčasné poznatky na to, aby riziko jadrovej havárie bolo minimálne.

Venujete sa jadrovej energetike. Ak by sme išli až ku koreňom Vašej cesty k povolaniu, čo Vás na túto dráhu zlákalo?
Bola to čiastočne zhoda okolností, a čiastočne môj záujem o matematiku a fyziku.

Dočítal som sa, že pôvodne ste sa chceli stať dirigentom. Prečo k tomu napokon nedošlo? Koho, alebo čo dirigujete dnes?
Dirigentom sa človek určite nechce stať preto, aby mohol niekoho dirigovať. Mal som a stále mám vzťah k umeniu a zvlášť k hudbe, ale „hviezdy neboli naklonené“ splneniu tohto môjho sna. Dnes svoj vzťah k hudbe realizujem aspoň ako amatérsky organista.

Súčasné energetické nároky ľudstva nie je možné uspokojiť bez jadrovej energetiky. Treba sa vrátiť „ku sviečkam“ a ku konským povozom? Prečo nie? Ale koľko ľudí by umrelo, ak by v nemocnici nebola elektrina, alebo ak by sa vrtuľníkom nedostali včas k lekárskej pomoci, alebo ak by vám bez RTG a bez CT nevedeli správne určiť diagnózu? Jadrovú energetiku potrebujeme, treba však využiť všetky súčasné poznatky na to, aby riziko jadrovej havárie bolo minimálne.

Prečo by ste odporúčali mladým ísť študovať jadrové inžinierstvo alebo energetiku?
Ja by som to mladým „paušálne“ neodporúčal. Každý by predsa mal ísť študovať a profesionálne sa venovať tomu, čo ho baví, k čomu má vzťah a čo mu prináša pocit vnútornej sebarealizácie a uspokojenia. Treba však povedať aj to, že práve jadrová energetika spolu s príslušným zázemím fyziky a matematiky, majú veľký potenciál takýto pocit človeku poskytnúť. Prostredníctvom nich totiž prenikáme do tajomstiev fungovania prírody, žasneme nad dômyselnosťou usporiadania tohto sveta, uvedomujeme si svoje miesto v ňom, obdivujeme kreativitu a invenciu ľudského ducha stelesnenú v rôznych vynálezoch a technických dielach, získavame pokoru a rešpekt voči prírode, a tým spoznávame aj sami seba. Snáď nás to aj robí lepšími.

Foto: Archív M. P.