Závislosť alebo nutkanie: technológie aj milujeme, aj nenávidíme

[dropcap]J[/dropcap]e  nemálo štúdií, ktoré tvrdia, že sme závislí na mobilných telefónoch. Ale je to naozaj závislosť, alebo je to niečo iné? Sharon Begleyová vo svojej nedávnej knihe Can’t.Just.Stop: An Investigation of Compulsions (Nedokážem prestať: Vyšetrenie nutkavých potrieb) hovorí, že namiesto závislostí ide skôr o nutkanie používať mobil a toto nutkanie je výsledkom toho, že naše mozgy pracujú presne tak, ako by mali.

Begleyová prináša pádny argument, že závislosť na internete nie je závislosť. Jedným z kľúčových kritérií pre závislosť je, že je najprv intenzívne príjemná. Ľudia sa predávkujú, keď si vytvoria takú toleranciu, že na dosiahnutie úletu potrebujú vyššie dávky návykovej látky (alebo správania). Pre väčšinu z nás kontrolovanie našich mobilných telefónov neprináša rauš. Ale to nám upokojuje nervy.

Napriek tomu sa nutkavé overovanie našich mobilných telefónov ale celkom nekvalifikuje ako obsesívno-kompulzívna porucha (OCD). Táto porucha nastáva, keď sa niekto s dokonale fungujúcou mysľou vyrovnáva s dysfunkčným mozgom. Ich mozog “neštartuje správne” a hovorí im, že keď robia len tento konkrétny rituál, zmierni to ich intenzívny pocit úzkosti. Ľudia s touto poruchou si uvedomujú, že ju majú. Rovnako si uvedomujú, že ich správanie je iracionálne. Pre nich je OCD nezvaný hosť a mnohým, ktorí ňou trpia, by sa potešili, kebyže tento hosť odíde.

OCD je nezvaný hosť a mnohým, ktorí ňou trpia, by sa potešili, keby tento hosť odíde.

Náš vzťah k smartfónom, alebo presnejšie k prehliadaniu internetu a sociálnych médií, je trochu komplikovanejší ako len závislosť alebo OCD. My technológiu aj milujeme, aj nenávidíme. Keď sa dostaneme na Facebook alebo Twitter, zvyčajne je to pomerne nudné, ale príležitostne sa tam objaví dobrý vtip, alebo narazíme na zaujímavý článok, alebo náš priateľ má ďalšie vstupenky na koncert. Tieto chvíle, hoci zriedkavé, sú súčasťou toho, prečo sa stále viac a viac vraciame na sociálne siete.

[dropcap]V[/dropcap]o svete videohier a hazardných hier sú to tie isté chvíle, ktoré nás vedú k tomu, že budeme hrať celé hodiny. Rovnako ako sme motivovaní hrať kvôli nejakej veci alebo jackpotu, prechádzame tiež nekonečným feedom presne kvôli týmto príležitostným alebo premenlivým odmenám. Je to ako digitálne bagrovanie a keď nečakane niečo nájdeme, dostaví sa nakopnutie dopamínom, ktoré je dostatočne dobré na to, aby to bolo mierne vzrušujúce.

Príležitostné a premenlivé odmeny sú len časťou rovnice, prečo si nutkavo checkujeme naše smartphony. Druhou časťou rovnice je strach z nevyužitej príležitosti alebo FoMO (fear of missing out). To je miesto, kde prichádza úzkosť. Je to časť vášho mozgu, ktorá sa bojí, že všetci zdieľali tento úžasný príbeh alebo vtip alebo video, a pretože nie ste online, nechali ste si to ujsť. A keďže kontrola vášho mobilného telefónu trvá veľmi málo času a úsilia, je ľahšie kuknúť, čo je nové, než sa obávať. Ako zdôrazňuje Begleyová:

“Naše mozgy chcú viac a naše lajky sú povinné. Úzkosť, že by sme mohli vynechať takéto poklady v mori odpadu, prináša kompulzívne používanie internetu.”

Keď sa naše používanie internetu zmení na nutkanie, nie je to preto, že náš mozog “neštartuje”, alebo preto, že sa nám podarí dostať rauš. Je to náš mozog, ktorý hľadá mechanizmus, ako to celé zvládať. Nemá to nič spoločné s “pokazeným” mozgom alebo patologickou poruchou. Ako zdôrazňuje Begleyová, je to príznak, reakcia na skutočný problém.

Aký je skutočný problém? Existenciálna úzkosť.

Návrhári webových stránok a aplikácií úmyselne vyvíjajú svoje produkty tak, aby využili našu neistotu. Písala som napríklad o nástrojoch psychologickej manipulácie, ktoré používajú appkoví a weboví dizajnéri, aby nás udržali na svojich stránkach. Podľa Begleyovej “tým, že máme pocit, že sme vždy spojení so svetom, chytré telefóny zmierňujú úzkosť, ktorá by nás inak zaplavila z pocitu osamelosti a nepripojiteľnosti.”

Begleyová cituje štúdiu, v ktorej študentov vysokých škôl požiadali, aby sa zdržali používania svojich mobilných telefónov, počítačov a ďalších médií na dvadsaťštyri hodín a potom opísali svoje skúsenosti. Ich opisy mali všetky znaky nutkania vyvolaného úzkosťou. Obyčajne samých seba označili za nepríjemných, zúrivú bažiacich, a nešťastných. Niektorí študenti to ani nevydržali.

Ľudia ako Tristan Harris veria, že dizajnéri webu a aplikácií by mali byť zodpovední za svoju úlohu pri psychologickej manipulácii používateľov. Begleyová, ktorá sa s viacerými z nich rozprávala, poukazuje na hlbší a osobnejší problém. Hovorí, že používanie internetu alebo čekovanie sociálnych sietí nie je kompulzívne. “Namiesto toho máme nutkanie necítiť sa osamelo, znudene alebo mimo diania.”

Prečítajte si viac: Ako narábať s časom rozumne a zmysluplne

Mnoho ľudí vrátane vysokoškolských študentov zo štúdie vyjadruje pocit, že keď nie sú pripojení, akoby neexistovali. To vytvára hlbokú úzkosť, ktorá vychádza z pocitu bezvýznamnosti tvárou v tvár ľudskej smrteľnosti. Nie je to len strach z toho, že sa nedozviete posledné klebety o celebritách.

Begleyová dáva pádny argument považovať našu zúfalú potrebu kontrolovať mobilné telefóny ako nátlak, nie ako závislosť, a čo je dôležitejšie, je to nutkanie dokonale zdravého mozgu, a nie takého, ktorému vynechávajú signály. Nevenuje sa niektorým dôsledkom  jej perspektívy, ako je nedostatok pozornosti v liečbe, keď porucha pozornosti nie je skutočnou príčinou rozptýlenia. Navyše, jedna motivácia pre nutkavú kontrolu môže prameniť z nudy alebo hlbokej nevoľnosti, v ktorej sa človek chce stiahnuť zo života. Begleyová sa tejto témy nedotkla, ale iní spisovatelia rozsiahlejšie napísali o takomto úmyselnom rozptýlení.

Heather Zeigerová

Autorka je spisovateľka na voľnej nohe, študovala chémiu a bioetiku. Píše na pomedzí vedy, kultúry a technológií.

Pôvodne vyšlo na MercatorNet pod licenciou Creative Commons.