Na techniku chýbajú kvalifikovaní učitelia, učebné pomôcky, náradie, materiál. Školy na to nemajú financie

Ján Gmiterko učí matematiku, informatiku a techniku na Základnej škole na Nám. armádneho generála L. Svobodu 16 v Bardejove. Eductech vybral jeho projekt v školskom roku 2016/2017, ktorý sa týka robotiky a využívania stavebníc lego vo vyučovacom procese.

Prečo ste sa rozhodli osloviť Eductech s Vaším projektom?

Pretože súčasný model financovania škôl (podľa mňa nesprávny a nespravodlivý hlavne pre úroveň základných škôl) nedovoľuje menšej škole, ako je naša, finančne zabezpečiť nákup drahších učebných pomôcok.

Venujete sa robotike. Čim je zaujímavá?

Pre mňa je robotika zaujímavá hlavne z didaktického hľadiska. Oproti iným pomôckam a programom je postaviť robota a prípadne ho aj naprogramovať oveľa názornejšie. Tu si žiaci môžu doslova výtvor ohmatať a hneď reálne vidieť výsledok svojho snaženia. Napríklad program, ktorý pomocou robota vykonáva presne to, čo mu žiak zadal. Robotika:

• robí zo žiakov aktívnych účastníkov učebného procesu,
• zvyšuje u nich pocit vlastnej zodpovednosti v procese výučby,
• pomáha im uvedomiť si svoj podiel na jeho úspešnosti a tým vyššiu angažovanosť,
• zväčšuje priestor pre spätnú kontrolu dosiahnutých výsledkov,
• dáva možnosti pre spoluprácu a vzájomné hodnotenie, motiváciu a inšpiráciu,
• núti žiakov vcítiť sa do myslenia iných tým, že rozmýšľajú, ako budú používatelia na projekt reagovať,
• vedie k ďalším nápadom a tým k potrebe vytvárať nové projekty – nové stavby robotov s novými úlohami.

Ako sa snažíte rozvíjať v deťoch záujem o techniku?

Už dávno didaktici prišli na to, že najtrvalejšie výsledky dosahujú žiaci pri tzv. „škole hrou“. Ale aj na to je potrebné mať aspoň základné poznatky a ich získanie si vyžaduje často aj tvrdý dril a opakovanie základných pravidiel. To však pre dnešnú mládež rozmaznanú tým, že získavajú často veľké množstvo poznatkov a dojmov akoby na tácke, teda pripravených, hotových, je náročné. Preto sa v prvom rade na každom školskom predmete snažím, aby ich bavil predmet ako taký, či už je to technika, matematika, či informatika. A ak to nejde u každého, tak sa snažím aspoň o to, aby sa predmetu nebál. Ak totiž deti získajú už v prvých rokoch školy k niečomu odpor, len veľmi ťažko sa to potom napravuje.

Najtrvalejšie výsledky dosahujú žiaci pri tzv. „škole hrou”.

Majú deti záujem o nové technológie, techniku, robotiku? Ako im to správne ponúknuť?
Dnes sú informačné a komunikačné technológie prirodzenou súčasťou sveta detí a mladých ľudí. Prax ukazuje, že záujem žiakov a učiteľov o využívanie služieb informačno-komunikačných technológií rastie. Problematické sa mi však zdá využívanie týchto technológií priamo vo vyučovacom procese. Často učitelia nepoznajú, či dokonca odmietajú spoznávať a využívať novú techniku. Je oveľa ľahšie plošne zakázať používanie napr. mobilných telefónov na vyučovaní, ako vymýšľať možnosti, ako a kedy ich zmysluplne a efektívne využívať. Pritom rozumiem aj obavám kolegov, ktorí si nevedia predstaviť používanie aj žiackej vlastnej techniky na vyučovaní. Pri nedostatočnom softvérovom vybavení na kontrolu žiackych zariadení a často chýbajúcej autorite učiteľa, by sa to ľahko mohlo zvrtnúť v hranie hier, natáčaní videa, hoci vlastne aj to sa dokonca dá niekedy využiť vo vyučovacom procese. No ale iste aj tu platí staré známe – všetkého veľa škodí. A nemyslím tým len zdravie žiakov, ale hlavne pestrosť a efektívnosť vyučovania. Viem, že aj rôzne štátne inšpekcie sledujú mieru využívania IKT na školách a vytvárajú potom tabuľky a počítajú percentá. No nemyslím si, že by existovala jednoznačná smernica, ktorá by vravela napr. koľkokrát týždenne by mali mať žiaci hodinu v učebni výpočtovej techniky. Je potrebné to ponechať na zvážení učiteľa. Myslím si, že žiakom je potrebné ukazovať a ponúkať stále nové možnosti – aplikácie, programy, technické zariadenia, ktoré by im umožnili učivo pochopiť, precvičiť, či preskúšať.

Často učitelia nepoznajú, či dokonca odmietajú spoznávať a využívať novú techniku. Je oveľa ľahšie plošne zakázať používanie napr. mobilných telefónov na vyučovaní, ako vymýšľať možnosti, ako a kedy ich zmysluplne a efektívne využívať.

Uvedomujú si dostatočne žiaci aj riziká nových technológií či internetu? Ako ich viesť k zodpovednému využívaniu týchto možností?

Moderné technológie ako sú počítače, tablety, smartfóny, internet a jeho služby, sa stávajú čoraz viac súčasťou každodenného života nielen nás dospelých, ale aj našich detí. Svet týchto technológií vytvára nové virtuálne prostredie, v ktorom deti komunikujú, utvárajú si vlastnú identitu, nadväzujú vzťahy, vzdelávajú sa, či trávia voľný čas. Na druhej strane sa v tomto prostredí stretávajú aj s novými rizikami, ktoré nedokážu identifikovať, často si neuvedomujú dosah svojho konania a preto patria vo virtuálnom svete medzi najohrozenejšie skupiny.

Ešte vážnejší problém nastáva v momente, keď samotní rodičia nevedia, neovládajú, nechcú, alebo nemajú záujem o digitálne technológie. Tým strácajú prehľad o tom, čo ich deti vo virtuálnom svete robia, aké majú problémy, alebo čo ich ohrozuje. Takýto prístup, okrem iného, má za následok výrazne oslabenie vplyvu rodičov na výchovu a vzdelávanie detí, ohrozenie ich fyzickej i mravnej bezpečnosti, vytváranie ďalšej komunikačnej bariéry, či celkové generačné odcudzenie. Tu, do tejto skupiny dospelých, patria v mnohých prípadoch aj učitelia.

Vážnejší problém nastáva v momente, keď samotní rodičia nevedia, neovládajú, nechcú, alebo nemajú záujem o digitálne technológie. Tým strácajú prehľad o tom, čo ich deti vo virtuálnom svete robia, aké majú problémy, alebo čo ich ohrozuje.

Aký je Váš názor na výučbu predmetu technika? Je to postačujúce tak, ako to vidíme v dnešnej dobe?

Možno verejnosť ani netuší, že od čias, keď chodili do školy rodičia dnešných žiakov, sa výučba predmetu technika celkom zmenila. Niekoľko reforiem menilo nielen názov predmetu – Pracovné vyučovanie, Základy techniky, Technická výchova, Technika, ale sa na škodu žiakov a praxe uberalo aj z časovej dotácie pre predmet. Menil sa aj obsah, rušili sa dielne na školách. V posledných rokoch sú pokusy znovu predmet posilniť, pridať mu dôležitosť, ktorá mu právom platí, ale ide to už ťažko. Chýbajú kvalifikovaní učitelia, chýbajú učebné pomôcky, náradie, materiál… a sme znovu pri jadre veci – chýbajú školám financie. 

Máte v pláne aj iné projekty? Čo ako učiteľ rád robíte?

Ako škola sme zapojení v mnohých väčších, či menších projektoch, napr. cez výzvy ministerstva školstva. A všetky sa ma aspoň okrajovo dotýkajú ako koordinátora IKT na škole. Takže úprimne, v tejto chvíli sa mi žiada povedať – nikdy viac! Ale ako sa vraví – Nikdy nehovor nikdy! Ja rád spím, jem, prechádzam sa, fotím, hubárčim, tvorím niečo nové, učím…Učenie ma naozaj tiež niekedy baví. To, keď sa podarí taká vyučovacia hodina, že aj žiaci aj ja s prekvapením a sklamaním zistíme, že už je zrazu koniec hodiny, a je to jedno, či to bola matematika, technika, informatika, či zastupovaná biológia.

Foto: J. Gmiterko